Your Guess
ČlánkyPodcast
120 MINÚT S HUDBOU NÁŠHO HOSŤA: PETER KOHOUT (BLAS, AUTUMNIST)
05.11.2019
Facebook Twitter
Peter Kohout sa narodil v Trenčíne, kde momentálne žije a pracuje ako architekt. Vyštudoval Fakultu architektúry STU v Bratislave. Má tri dcéry: Terezku, Ninku a Emku.
Peter Kohout
Peter sa od malička venoval hudbe, navštevoval Ľudovú školu umenia, kde sa učil hrať na klarinet. S týmto krásnym nástrojom absolvoval dva cykly výuky. Vo svojich trinástich rokoch sa zoznámil s Ľubošom Dzúrikom (Chór vážskych muzikantov), ktorý mu otvoril dvere do sveta trenčianskeho hudobného undergroundu. Hrával a stále hráva s ním v CHVM a vďaka tejto jeho prvej hudobnej rodine spoznal užasnú a inšpiratívnu českú alternatívnu scénu osemdesiatych rokov. Jej nahrávky sa v tej dobe väčšinou distribuovali len na pirátskych kazetách a informácie o nej sa dozvedal zo samizdatov.
S týmto obdobím sa viaže aj vstup do kapely Bez ladu a skladu, s ktorou nahral tri platne a odohral stovky koncertov v domácich a zahraničných kluboch. Po jej zániku vznikla nová kapela Neuropa, v ktorej pokračovali len traja členovia Bez ladu a skladu a to Michal Kaščák, Peter Slameň a Peter Kohout.
Ako hosť Peter tiež občas hrával s ďalšími spriatelenými skupinami ako napríklad Karpatské Chrbáty, Para, Slobodná Európa a ďalšími.
Má blízko aj k tanečnej hudbe, hrával na saxofóne s DJ-skými projektami Groove_43, Wychytawac, Truhlik, Carlo a ďalšími. Môžeme ho tiež vidieť na príležitostných koncertoch trenčianskej skupiny Captain Slice.
V súčasnosti je Peter (okrem pôsobenia v Bez ladu a skladu) členom elektronickej kapely Autumnist, v ktorej spieva aj jeho dcéra Nina. Tá si buduje aj svoj vlastný hudobný svet, má za sebou niekoľko samostatných koncertov, na ktorých s ňou hrá a užíva si pocit šťastného otcovského zadosťučinenia.
Tak som si dnes uvedomil..liečiac sa z mojej blbej choroby a celý deň pozerajúc stanicu I CONCERTS.,že tam hrajú staré kapely a z pôvodných členov v nich hrá len torzo. Niektorí odišli. Niektorí ochoreli. Niektorí umreli. Taký je život A divákom je to vcelku u prdele kto tam hrá. Videl som hrať the WHO.Pink floyd. Jethro tull.Lou Reeda. Sweet. Nazareth. Zeppelinov…
Slobodku a Zónu A som uvidel hrať vo viacerých zostavåch.
Ľudí však zaujíma tá muzika ktorú stále hrajú. Dôležité je ju však zložiť.,skomponovat a potom je už kopa šikovných muzikantov ktorí tú hudbu zahrajú. Lebo ta hudba je potom večná keď sa už raz nahrå. A preto sa tak trochu utesujem, že síce už v kapele CHVM nehrám, ale bol som pri zrode všetkých skladieb ako spoluautor a mal som fakt dobrý pocit vidieť nedávno hrať moju kapelu CHVM naživo. Tak nech to ešte dlho dlho vydrží.
Vďaka chlapci…
Bedly, gitarista z Bez ladu a skladu, hneď potom ako si prečítal veselé historky o bubeníkovi Rasťovi z našej kapely CHVM, ktorých bolo v oboch knižkách o CHVM neúrekom, hovorí nadšene Rasťovi :“Rasťo, to som vôbec netušil, že aj ty si bežec na“ krátke trate „, tak ako aj ja!!! “ Tým „bežcom na krátke trate“ myslel skutočnosť, že pri pití alkoholu, ako prvý z partie vždy odpadol a zaspal. Rasťovi sa to stávalo často. Počas štúdia na vysokej škole, po hodinke alebo dvoch našej spoločnej zábavy, Rasťo vždy zaspal tvrdým spánkom a my, jeho “ zlí “ kamaráti, spolužiak Jano z Kysúc a ja, sme to náležite zneužívali. Vždy sme mu vyviedli nejaké nemilé kanadské žartíky. Radi a veľmi často sme ho holili. Ale trošku inak ako bol doteraz zvyknutý. Rasťo bol za mlada fešáčisko s hustými čiernymi havraními vlasmi, hrdo nosieval čierne fúzy a mal husto na čierno ochlpené nohy. Aj po malých dávkach alkoholu zaspal ako drevo a vždy sa zobudil až ráno. Jednou z obľúbených našich kaderníckych disciplín bola premena Rasťa na športovca – futbalistu.. Vyholili sme mu na oboch lýtkach tri pruhy, štucne Adidas. . Ďalšou disciplínou bol kulturista. Po vyholení oboch podpazuší úplne nahladko sa výsledný efekt dostavil až vtedy, keď mu chlpy pod pazuchami začali znova rásť. Vtedy to Rasťa ukrutne pichalo a ruky nosil tak ako keby niesol pod pazuchami dva melóny. Vtedy vyzeral ako naozajstný kulturista. Jedným zo zákerných kúskov bolo vyholenie polovice jeho čiernych fúzov. Veselé to bolo hlavne vtedy, keď sme sa ráno niekam ponáhľali, do školy, alebo na skúšku a Rasťo to zbadal pri pohľade do zrkadla až na poslednú chvíľu, pri umývaní zubov. Vtedy sme s Janom so zatajeným dychom očakávali vlnu nadávok valiacu sa z kúpeľne na našu adresu. Vždy sme sa dočkali. Rasťo si musel oholiť aj druhú polovicu svojej okrasy. Do strihania vlasov sme sa nepúšťali, boli sme predsa seriózni kamaráti. Keď nás holenie už nudilo tak vďačnou disciplínou boli falošné „kerky „. Určite až pár rokov po nás vymysleli tetovanie s Henou, ktoré vydržalo tri týždne, alebo mesiac a potom zmizlo. Záležalo to od toho, aké kvalitné fixky sme mali. Legendárna bola Rasťova výročná oslava jeho dvadsiatky, keď hrdinsky bojoval s osudom, ležiac oblečený len v trenkách na bruchu v posteli a s hlavou umiestnenou v červenom kýbli a prijímal gratulácie. Na internáte mu prišlo zablahoželať minimálne 50 kamarátov. Potľapkali ho po zadku a vtedy Rasťo zdvihol ruku a mohli mu ňou potriasť. Potom sa mu všetci podpísali hrubou fixkou na telo. Bol pokérovaný ako správny rocker od hlavy po päty , len doma pred mamou nosil neustále teplákovú súpravu zapnutú vysoko pod krkom, aby sa nič nedozvedela. Dalšia disciplína bola žonglerska. Na spiaceho Rasťa sme naukladali všelijaké poháriky do pyramídy a navrch sme dali balansujúcu kávovú lyžičku. Veľakrát pyramída ostala až do rána nepohnutá. Posledná disciplína bola kulinárska. Tú sme prevádzali hlavne na geodetických sústredeniach v teréne. Rasťo zvykol spávať na chrbte s otvorenými ústami a hlasno chápal. Nad otvorené ústa sme mu zavesili dážďovku na nití. Ráno tam už nebola…
Mrzí ma to, že sa stal našou obeťou a o to viac ho máme dnes radi. Rasťo prepáč.
S kapelou CHVM sme často a radi absolvovali undergroundové koncerty po všelijakých rozmanitých kluboch, krčmách a zadymených pivničných priestoroch. Sú to práve tie, kde sa cítime ako ryba vo vode a tam patrí aj táto naša hudba. Tam kde sa dym dá krájať a na plafóne sa zrážajú kvapky potu. Jedným z takýchto priestorov je aj Reštaurace „U Šimaly“ v Havířově. Haviřov, banícke mesto, bolo v 80 tych rokoch jedno z hlavných miest undergroundovej subkultúry a sídlilo tam aj “ vydavateľstvo “ Rytmická mládež, ktoré vydávalo na magnetofónových kazetách staré kapely z Valmezu a Haviřova.
Spriatelenou osôbkou v 80 tych rokoch v tejto brandži bol Jirka Prokš z kapiel Masomlejn a RADEGAST z Havířova. (Počas štúdií na vysokej škole v Brne hral v kapele Třirýchlostní Pepíček) Ten spolok okolo neho sa volal RYTMICKÁ MLÁDEŽ, alebo Sružení přátel hudby v Severomoravském kraji. Mapovali kapely z Ostravy, Jeseníku, Frýdku Místku, Havířova Valmezu … SLEPÉ STŘEVO – album Nečum a tleskej. Myslím, že to bola prvá kapela, kde hral Petr Fiala, neskôr hral a dodnes hrá v Mňáge a žďorp. Ďalej kapely HAPPY END, JĚŠTĚ JSME SE NEDOHODLI, RADEGAST, SMRT MLADÉHO SEBEVRAHA, KLEC, BARVY LUCKY, MŇÁGA A ŽĎORP, BETONOVÁ ZAHRADA, MASOMLEJN a BRUMEROVÁ – PROUZA, PRIESSNITZ. Z týchto kapiel dodnes prežíva Mňága, Priessnitz a sporadicky aj Jěště jsme se nedohodli. Najviac ma ale bavilo SLEPÉ STŘEVO a BRUMEROVÁ – PROUZA. Vydavateľstvo sa síce volalo RYTMICKÁ MLÁDEŽ, ale viem, že Jirka to nahrával sám. Bavilo ho to. Ako mňa.
Na tento. koncert nás pozval Petr Melichar, nestor a archivár haviřovského undergroundu. Veľmi sme sa tešili na tento koncert, nakoľko s nami hrali aj ďalšie kapely podobného razenia. Nálada bola fantastická, ľudia priateľsky debatovali, pokojne popíjali pivko a iné životabudiče a fajčili. Tuho fajčili. Skoro všetci. Cítili sme sa tam veľmi dobre. Stretli sme dokonca starých priateľov a našli aj veľa nových. Vôbec sme necítili potrebu ponáhľať sa domov a tak sme sa dohodli že vystúpime až na úplný koniec večera. Nálada gradovala. Udržať muzikantov na „uzde“ v takomto prostredí nieje vôbec jednoduché a hlavne dlhé čakanie pred koncertom má tiež svoje úskalia. Mireček, spevák má vždy pred koncertom veľkú trému a tento handicap má už 36 rokov. Má ale odskúšané, že keď si dá 5 poldeci Borovičky, tak tá hladina mu pomôže tú neskutočnú trému odbúrať. Za tie roky to má stopercentne odskúšané. Nemôže to však byť ani viac ani menej. Keď je to ale viac tak vtedy mu ako spevákovi hrozí, že začína mať mierne logopedické ťažkosti, brble a bľaboce. Ako som spomínal v reštaurácii sa dosť fajčilo. Dym sa dal krájať a aj my ostatní nefajčiari sme pasívne fajčili proti svojej vôli. Mireček ako tuhý fajčiar v družnej debate s priateľmi prijal ponúknutú cigaretu. Vzduchom sa začal šíriť charakteristický pach marihuany. Prišla chvíľa nášho koncertu. Začali sme s prvou skladbou a už počas nej sme zistili že máme hluchonemého speváka. Kapela mu za zadkom šľapala ako hodinky a on nevydal zo seba ani tón. Mireček vyfajčil ponúknutú cigaretku, v ktorej bola zrejme iná odroda tabaku. Chvalabohu sme mali na pódiu ešte druhého speváka a ten zachraňoval situáciu. Mireček má vždy taký zvyk, že máva na pódiu na stojane texty k piesňam a tak pre druhého speváka Molona to bolo také vcelku zaujímavé karaoke. Po pár piesňach Mireček už trošku rozchodil svoj vokál a zopár piesní vyskúšal spievať sám. Nebola to žiadna sláva a v polovici nejakej piesne odložil mikrofón so slovami, že sa ide vyvetrať von na vzduch. Koncert aj bez neho pokračoval ďalej. Asi po troch piesňach sa Mirko vrátil a začal nám do skladby spievať úplne iný text, práve ten, ktorý mal akurát na stojane otvorený. Popritom mával zmätene rukami ako potácajúci sa tučniak. Vcelku dobre sme sa na tom zabávali, lebo sme videli že aj publikum je na tom podobne ako Mireček a tak ostuda nakoniec nebola až taká veľká. Takže z tohto koncertu si berieme nasledovné poučenie :Nefajči cudzie cigaretle!!!
Molon to celé takto okomentoval :
K tomu fajčeniu asi toľko, netreba tomu dávať “obal, že fajčili cigarety”…ako je to na Morave úplne bežné, skoro každý mal v ruke “gandžu”…hneď po príchode do krčmy, sme všetci vedeli, že sme dorazili na Moravu – vôňa vyhulenej trávy sa dala krájať…podľa môjho názoru, cigaretový dym nebolo ani cítiť…nechovoriac o zážitkoch na WC, kde s Mirkom štíme do pisoárov a “sjetý” mladík nám podáva “gandžu” aby sme si dali, kým aj on sa vyští…(no nedržali sme ju len v ruke – to je samozrejmé)…po skončení celej akcie, stojíme pri autách a prichádza tlupa mladých zhulených ľudí…veľmi nás chvália a Ivanovi M. dávajú do ruky gandžu…a Ivan so slovavmi – toto je prvý krát v živote, aspoň to skúsim…(Ivko, prvý krát a folkáč???, to mi nesedí)…pri nastupovaní do auta nám tlačia do rúk zapálené gandže, zodpovedne môžem povedať, že sme si nik tento “života budič” nezobrali…a vrátili sme sa k dopitiu zabudnutej flaške borovičky na zadných sedadlách…
…skutočne tento koncert bol fantastický….
Profesor Malinovsky prave recnil v luci. Po diskusii sa ho pytal niekto ci bol na tom koncerte v pondelok, ale on ze v jednej miestnosti s CHVM nebude … Stara laska nehrdzavie 🙂
Tak ako včera tak aj dnes parkujem pod rúškom tmy tesne pred sedemnástou hodinou pri služobnom vchode koliby Drietomica. Vypnem motor aj svetlá na štvorkolke. Chvíľku čakám. Koliba takto podvečer v novembri v pracovné dni je vždy skoro prázdna.
O chvíľu sa otvorí služobný vchod a mladý muž na mňa prívetivo prehovorí :
-Dobrý večer. Aj s cibuľou?
Veľmi dobre vie že som si zase prišiel kúpiť moju obľúbenú HUSPENINU.
-Áno, s cibuľou a bez chlebíka.
O chvíľku sa vráti s mojou obľúbenou pochúťkou v sprievode šarmantnej servírky.
Viem že tento špás stojí 5,30 a automaticky jej podávam 5,50 korún. (Tak stále nazývam eurá). Obaja mi zaželajú šťastnú cestu. Štartujem a vyrážam premrznutý do tmy. Domov to mám len tri kilometre. Po ceste vyklápam sklenený štít na prilbe, lebo len myšlienka na tu dobrotu mi púšťa z papule prúd slín. Táto HUSPENINA je široko ďaleko najlepšia akú poznám. Vyrovnala sa jej len tá od Petra Peter Kops,ktorú varil 18 hodín a nedávno mi ju doniesol ochutnať. Tú HUSPENINU varia v kolibe Drietomica celoročne a to je veľká rarita. V lete ju inde nezoženiete. Len tu.
Mädlim si dlane a teším sa
Prídem domov tam nažeriem sa
Mädlim si dlane a teším sa
Prídem domov tam sa nakonzumujem, spieva Chvm v jednej piesní. (tá pieseň sa volá 18-20)
Tak som ju teda sfúkol, len tak s octom bez chlebíka. Však dieta, nie?
Keď pôjdete okolo ( z Drietomy smer Starý Hrozenkov) a máte radi HUSPENINU tak sa zastavte. Vrelo odporúčam. Ale nechajte mi aspoň jednu. Lebo sliny mi zase tečú a teším sa na ďalšiu.
Dobrú chuť priatelia.
Sloboda je sloboda
Bez nej nechcem žiť
Tú nám nikto nepredá
Pre ňu chcem sa biť…
… Spievali sme s torzom CHVM na trenčianskom Mierovom námestí v roku 1989 v desaťstupňovom mraze na improvizovanom pódiu z traktorovej vlečky. Jedno z najemotívnejších vystúpení s kapelou v živote. Vďaka všetkým za odvahu v tej dobe…
Dnes skvelý koncert Chvm v Lúči
Po prvýkrát som sledoval túto moju kapelu ako divák a naozaj som bol nadšený. Chlapci, hrá to teraz naozaj úplne skvele
Ďakujem
Som muzikant. Telom aj dušou. Štyridsať rokov hrám v kapele. Nemám rád politiku. Je práve tridsať rokov po Nežnej revoluciii. Asi sme si to všetko fungovanie tohto štátu predstavovali predsa len trochu inak. Ani sme si to vtedy keď sme chodili v novembri 1989 štrngať kľúčmi na námestia, nevedeli dobre predstaviť, čo nás čaká. Jedno ale bolo isté. Chceli sme slobodu. Slobodu prejavu, slobodu zhromaždovania, slobodu cestovania, slobodu koncertovania a hlavne koniec jedinej vládnucej strany. Čakali sme svetlo na konci tunela, vidinu lepších zajtrajškov, lepší život pre naše deti. I napriek tomu čo sa momentálne deje na Slovensku, som nesmierne rád, že novembrové udalosti v roku 1989 nám tieto slobody umožníli. Mladá generácia berie tieto skutočnosti ako samozrejmé. Obchody sú teraz plné tovaru, stačí občiansky preukaz a ľudia môžu cestovať po svete, hranice v Európe sú otvorené, zmizli ostnaté drôty, padol Berlínsky múr. Príslušníci ŠTB (rozumej Štátnej Bezpečnosti) už nechodia sledovať kapely na koncerty. V tých dobách nám často po koncerte hrozil vyhadzov zo školy, alebo z práce, keď sme spievali angažované piesne typu:
Čo čakám že sa to stane?
V Berlíne sa zrúti stena
A všetko sa urovná
Kým opadne z piva pena!!!
Chvalabohu ten Berlínsky múr naozaj padol.
Hudba na gramofonovych platniach sa zháňala veľmi ťažko. Áno, aj v predajniach Opusu predávali nejaké platne. České, slovenské, sovietske, poľské. Niektoré boli fajn. My sme však túžili po hudbe, ktorá za hranicami existovala, po kapelách z celého sveta, ktoré sa pomaličky k nám dostávali prostredníctvom časopisov zo západu. Tancoval som popri kapele aj vo folklórnom subore a každé leto sme reprezentovali našu krajinu niekde na Západe. Vždy keď som viezol domov kopu platní zo zahraničného zájazdu s folklórnym súborom, colníci robili neskutočné problémy, neraz autobus stál na hranici aj desať hodín a súdruhovia prezerali všetko. Neraz aj osobné kontroly, drepy, či v zadku neprevážame niečo, čo by mohlo uškodiť nášmu socialistickému zriadeniu. Kupovali sme Bravo a iné hudobne časopisy, aby sme mali aspoň aké také informácie o hudobnom svete. Všetko západné bolo totiž u nás zakázané. V našom rádiu hrali československé, sovietske, maďarské a poľské piesne a sem tan Abbu, Drupiho a Bay City Rollers. Tí čo bývali bližšie k rakúskej hranici, mali šťastie, počúvali potajme rádio Ö3, keď ho akurát nerušila komunistická rušička. Vtedy to na tých frekvenciách len tak divne čvirikalo. Takisto sme počúval štvavú vysielačku Slobodná Európa. Tam hrali zase veci z československého undergroundu, Plastic People of the Universe, Karla Kryla a informovali nás, čo sa kde vo svete stalo a čo sa ešte len stane. V Trenčíne sme chytali televízny signál z Viedne, ale len vysoko na kopci na sídlisku Juh. V roku 1982 na tej „Viedni“ začali vysielať koncerty pod názvom Rockpallast. Na čiernobielom televízore som prvýkrát videl hrať skutočné zahraničné kapely. Ohúrili ma Police, Pretendsers, Undertones, ZZ TOP. Kazety s českými undergroundovymi kapelami sa šírili po Československu ilegálne. Zrovna táto muzika ma tiež veľmi bavila a trošku som sa snažil, aby sa ešte viac dostala medzi ľudí. Na túto činnosť si ŠTB dávala špeciálneho bacha. Zbierali sme zo Západu plagáty, gramoplatne, magnetofónové kazety a všetko čo sa muziky týkalo.
Dnes je táto doba dávno preč. Rádiá a televízie sú plné muziky od výmyslu sveta a z celého sveta, internet ponúka hudbu akú len chcete. Svetové kapely nevidíme už len na dvojstránkach z Brava, ale aj tu v našom Novom Populári. Kapely cestujú k nám na koncerty a festivaly. Takže vážme si tú SLOBODU a už nikdy si ju nedajme vziať!!!
Všetci…..
Opravy nahravok
Oblak…mix
Mixujeme chliev
Mixujeme s Oblakom
Your Guess
ČlánkyPodcast
120 MINÚT S HUDBOU NÁŠHO HOSŤA: PETER KOHOUT (BLAS, AUTUMNIST)
05.11.2019
Facebook Twitter
Peter Kohout sa narodil v Trenčíne, kde momentálne žije a pracuje ako architekt. Vyštudoval Fakultu architektúry STU v Bratislave. Má tri dcéry: Terezku, Ninku a Emku.
Peter Kohout
Peter sa od malička venoval hudbe, navštevoval Ľudovú školu umenia, kde sa učil hrať na klarinet. S týmto krásnym nástrojom absolvoval dva cykly výuky. Vo svojich trinástich rokoch sa zoznámil s Ľubošom Dzúrikom (Chór vážskych muzikantov), ktorý mu otvoril dvere do sveta trenčianskeho hudobného undergroundu. Hrával a stále hráva s ním v CHVM a vďaka tejto jeho prvej hudobnej rodine spoznal užasnú a inšpiratívnu českú alternatívnu scénu osemdesiatych rokov. Jej nahrávky sa v tej dobe väčšinou distribuovali len na pirátskych kazetách a informácie o nej sa dozvedal zo samizdatov.
S týmto obdobím sa viaže aj vstup do kapely Bez ladu a skladu, s ktorou nahral tri platne a odohral stovky koncertov v domácich a zahraničných kluboch. Po jej zániku vznikla nová kapela Neuropa, v ktorej pokračovali len traja členovia Bez ladu a skladu a to Michal Kaščák, Peter Slameň a Peter Kohout.
Ako hosť Peter tiež občas hrával s ďalšími spriatelenými skupinami ako napríklad Karpatské Chrbáty, Para, Slobodná Európa a ďalšími.
Má blízko aj k tanečnej hudbe, hrával na saxofóne s DJ-skými projektami Groove_43, Wychytawac, Truhlik, Carlo a ďalšími. Môžeme ho tiež vidieť na príležitostných koncertoch trenčianskej skupiny Captain Slice.
V súčasnosti je Peter (okrem pôsobenia v Bez ladu a skladu) členom elektronickej kapely Autumnist, v ktorej spieva aj jeho dcéra Nina. Tá si buduje aj svoj vlastný hudobný svet, má za sebou niekoľko samostatných koncertov, na ktorých s ňou hrá a užíva si pocit šťastného otcovského zadosťučinenia.
Tak som si dnes uvedomil..liečiac sa z mojej blbej choroby a celý deň pozerajúc stanicu I CONCERTS.,že tam hrajú staré kapely a z pôvodných členov v nich hrá len torzo. Niektorí odišli. Niektorí ochoreli. Niektorí umreli. Taký je život A divákom je to vcelku u prdele kto tam hrá. Videl som hrať the WHO.Pink floyd. Jethro tull.Lou Reeda. Sweet. Nazareth. Zeppelinov…
Slobodku a Zónu A som uvidel hrať vo viacerých zostavåch.
Ľudí však zaujíma tá muzika ktorú stále hrajú. Dôležité je ju však zložiť.,skomponovat a potom je už kopa šikovných muzikantov ktorí tú hudbu zahrajú. Lebo ta hudba je potom večná keď sa už raz nahrå. A preto sa tak trochu utesujem, že síce už v kapele CHVM nehrám, ale bol som pri zrode všetkých skladieb ako spoluautor a mal som fakt dobrý pocit vidieť nedávno hrať moju kapelu CHVM naživo. Tak nech to ešte dlho dlho vydrží.
Vďaka chlapci…
https://m.youtube.com/watch?v=W67WK_slp24
Skvelé
Captain slice
Dunaj a Bittová na Pohode
HOLENIE TROCHU INAK
Bedly, gitarista z Bez ladu a skladu, hneď potom ako si prečítal veselé historky o bubeníkovi Rasťovi z našej kapely CHVM, ktorých bolo v oboch knižkách o CHVM neúrekom, hovorí nadšene Rasťovi :“Rasťo, to som vôbec netušil, že aj ty si bežec na“ krátke trate „, tak ako aj ja!!! “ Tým „bežcom na krátke trate“ myslel skutočnosť, že pri pití alkoholu, ako prvý z partie vždy odpadol a zaspal. Rasťovi sa to stávalo často. Počas štúdia na vysokej škole, po hodinke alebo dvoch našej spoločnej zábavy, Rasťo vždy zaspal tvrdým spánkom a my, jeho “ zlí “ kamaráti, spolužiak Jano z Kysúc a ja, sme to náležite zneužívali. Vždy sme mu vyviedli nejaké nemilé kanadské žartíky. Radi a veľmi často sme ho holili. Ale trošku inak ako bol doteraz zvyknutý. Rasťo bol za mlada fešáčisko s hustými čiernymi havraními vlasmi, hrdo nosieval čierne fúzy a mal husto na čierno ochlpené nohy. Aj po malých dávkach alkoholu zaspal ako drevo a vždy sa zobudil až ráno. Jednou z obľúbených našich kaderníckych disciplín bola premena Rasťa na športovca – futbalistu.. Vyholili sme mu na oboch lýtkach tri pruhy, štucne Adidas. . Ďalšou disciplínou bol kulturista. Po vyholení oboch podpazuší úplne nahladko sa výsledný efekt dostavil až vtedy, keď mu chlpy pod pazuchami začali znova rásť. Vtedy to Rasťa ukrutne pichalo a ruky nosil tak ako keby niesol pod pazuchami dva melóny. Vtedy vyzeral ako naozajstný kulturista. Jedným zo zákerných kúskov bolo vyholenie polovice jeho čiernych fúzov. Veselé to bolo hlavne vtedy, keď sme sa ráno niekam ponáhľali, do školy, alebo na skúšku a Rasťo to zbadal pri pohľade do zrkadla až na poslednú chvíľu, pri umývaní zubov. Vtedy sme s Janom so zatajeným dychom očakávali vlnu nadávok valiacu sa z kúpeľne na našu adresu. Vždy sme sa dočkali. Rasťo si musel oholiť aj druhú polovicu svojej okrasy. Do strihania vlasov sme sa nepúšťali, boli sme predsa seriózni kamaráti. Keď nás holenie už nudilo tak vďačnou disciplínou boli falošné „kerky „. Určite až pár rokov po nás vymysleli tetovanie s Henou, ktoré vydržalo tri týždne, alebo mesiac a potom zmizlo. Záležalo to od toho, aké kvalitné fixky sme mali. Legendárna bola Rasťova výročná oslava jeho dvadsiatky, keď hrdinsky bojoval s osudom, ležiac oblečený len v trenkách na bruchu v posteli a s hlavou umiestnenou v červenom kýbli a prijímal gratulácie. Na internáte mu prišlo zablahoželať minimálne 50 kamarátov. Potľapkali ho po zadku a vtedy Rasťo zdvihol ruku a mohli mu ňou potriasť. Potom sa mu všetci podpísali hrubou fixkou na telo. Bol pokérovaný ako správny rocker od hlavy po päty , len doma pred mamou nosil neustále teplákovú súpravu zapnutú vysoko pod krkom, aby sa nič nedozvedela. Dalšia disciplína bola žonglerska. Na spiaceho Rasťa sme naukladali všelijaké poháriky do pyramídy a navrch sme dali balansujúcu kávovú lyžičku. Veľakrát pyramída ostala až do rána nepohnutá. Posledná disciplína bola kulinárska. Tú sme prevádzali hlavne na geodetických sústredeniach v teréne. Rasťo zvykol spávať na chrbte s otvorenými ústami a hlasno chápal. Nad otvorené ústa sme mu zavesili dážďovku na nití. Ráno tam už nebola…
Mrzí ma to, že sa stal našou obeťou a o to viac ho máme dnes radi. Rasťo prepáč.
Mireček…. .
Potvrdené dva pražské koncerty
28.5. 2020 Prosecke máje
29.5.2020 u Rafa
Chvm 1988. .
Koncert Haviřov
S kapelou CHVM sme často a radi absolvovali undergroundové koncerty po všelijakých rozmanitých kluboch, krčmách a zadymených pivničných priestoroch. Sú to práve tie, kde sa cítime ako ryba vo vode a tam patrí aj táto naša hudba. Tam kde sa dym dá krájať a na plafóne sa zrážajú kvapky potu. Jedným z takýchto priestorov je aj Reštaurace „U Šimaly“ v Havířově. Haviřov, banícke mesto, bolo v 80 tych rokoch jedno z hlavných miest undergroundovej subkultúry a sídlilo tam aj “ vydavateľstvo “ Rytmická mládež, ktoré vydávalo na magnetofónových kazetách staré kapely z Valmezu a Haviřova.
Spriatelenou osôbkou v 80 tych rokoch v tejto brandži bol Jirka Prokš z kapiel Masomlejn a RADEGAST z Havířova. (Počas štúdií na vysokej škole v Brne hral v kapele Třirýchlostní Pepíček) Ten spolok okolo neho sa volal RYTMICKÁ MLÁDEŽ, alebo Sružení přátel hudby v Severomoravském kraji. Mapovali kapely z Ostravy, Jeseníku, Frýdku Místku, Havířova Valmezu … SLEPÉ STŘEVO – album Nečum a tleskej. Myslím, že to bola prvá kapela, kde hral Petr Fiala, neskôr hral a dodnes hrá v Mňáge a žďorp. Ďalej kapely HAPPY END, JĚŠTĚ JSME SE NEDOHODLI, RADEGAST, SMRT MLADÉHO SEBEVRAHA, KLEC, BARVY LUCKY, MŇÁGA A ŽĎORP, BETONOVÁ ZAHRADA, MASOMLEJN a BRUMEROVÁ – PROUZA, PRIESSNITZ. Z týchto kapiel dodnes prežíva Mňága, Priessnitz a sporadicky aj Jěště jsme se nedohodli. Najviac ma ale bavilo SLEPÉ STŘEVO a BRUMEROVÁ – PROUZA. Vydavateľstvo sa síce volalo RYTMICKÁ MLÁDEŽ, ale viem, že Jirka to nahrával sám. Bavilo ho to. Ako mňa.
Na tento. koncert nás pozval Petr Melichar, nestor a archivár haviřovského undergroundu. Veľmi sme sa tešili na tento koncert, nakoľko s nami hrali aj ďalšie kapely podobného razenia. Nálada bola fantastická, ľudia priateľsky debatovali, pokojne popíjali pivko a iné životabudiče a fajčili. Tuho fajčili. Skoro všetci. Cítili sme sa tam veľmi dobre. Stretli sme dokonca starých priateľov a našli aj veľa nových. Vôbec sme necítili potrebu ponáhľať sa domov a tak sme sa dohodli že vystúpime až na úplný koniec večera. Nálada gradovala. Udržať muzikantov na „uzde“ v takomto prostredí nieje vôbec jednoduché a hlavne dlhé čakanie pred koncertom má tiež svoje úskalia. Mireček, spevák má vždy pred koncertom veľkú trému a tento handicap má už 36 rokov. Má ale odskúšané, že keď si dá 5 poldeci Borovičky, tak tá hladina mu pomôže tú neskutočnú trému odbúrať. Za tie roky to má stopercentne odskúšané. Nemôže to však byť ani viac ani menej. Keď je to ale viac tak vtedy mu ako spevákovi hrozí, že začína mať mierne logopedické ťažkosti, brble a bľaboce. Ako som spomínal v reštaurácii sa dosť fajčilo. Dym sa dal krájať a aj my ostatní nefajčiari sme pasívne fajčili proti svojej vôli. Mireček ako tuhý fajčiar v družnej debate s priateľmi prijal ponúknutú cigaretu. Vzduchom sa začal šíriť charakteristický pach marihuany. Prišla chvíľa nášho koncertu. Začali sme s prvou skladbou a už počas nej sme zistili že máme hluchonemého speváka. Kapela mu za zadkom šľapala ako hodinky a on nevydal zo seba ani tón. Mireček vyfajčil ponúknutú cigaretku, v ktorej bola zrejme iná odroda tabaku. Chvalabohu sme mali na pódiu ešte druhého speváka a ten zachraňoval situáciu. Mireček má vždy taký zvyk, že máva na pódiu na stojane texty k piesňam a tak pre druhého speváka Molona to bolo také vcelku zaujímavé karaoke. Po pár piesňach Mireček už trošku rozchodil svoj vokál a zopár piesní vyskúšal spievať sám. Nebola to žiadna sláva a v polovici nejakej piesne odložil mikrofón so slovami, že sa ide vyvetrať von na vzduch. Koncert aj bez neho pokračoval ďalej. Asi po troch piesňach sa Mirko vrátil a začal nám do skladby spievať úplne iný text, práve ten, ktorý mal akurát na stojane otvorený. Popritom mával zmätene rukami ako potácajúci sa tučniak. Vcelku dobre sme sa na tom zabávali, lebo sme videli že aj publikum je na tom podobne ako Mireček a tak ostuda nakoniec nebola až taká veľká. Takže z tohto koncertu si berieme nasledovné poučenie :Nefajči cudzie cigaretle!!!
Molon to celé takto okomentoval :
K tomu fajčeniu asi toľko, netreba tomu dávať “obal, že fajčili cigarety”…ako je to na Morave úplne bežné, skoro každý mal v ruke “gandžu”…hneď po príchode do krčmy, sme všetci vedeli, že sme dorazili na Moravu – vôňa vyhulenej trávy sa dala krájať…podľa môjho názoru, cigaretový dym nebolo ani cítiť…nechovoriac o zážitkoch na WC, kde s Mirkom štíme do pisoárov a “sjetý” mladík nám podáva “gandžu” aby sme si dali, kým aj on sa vyští…(no nedržali sme ju len v ruke – to je samozrejmé)…po skončení celej akcie, stojíme pri autách a prichádza tlupa mladých zhulených ľudí…veľmi nás chvália a Ivanovi M. dávajú do ruky gandžu…a Ivan so slovavmi – toto je prvý krát v živote, aspoň to skúsim…(Ivko, prvý krát a folkáč???, to mi nesedí)…pri nastupovaní do auta nám tlačia do rúk zapálené gandže, zodpovedne môžem povedať, že sme si nik tento “života budič” nezobrali…a vrátili sme sa k dopitiu zabudnutej flaške borovičky na zadných sedadlách…
…skutočne tento koncert bol fantastický….
legendárna pesnička s novým názvom ich naplnené hrdlá je presne tu:
https://youtu.be/a53eallySeY
Bola to jízda
Profesor Malinovsky prave recnil v luci. Po diskusii sa ho pytal niekto ci bol na tom koncerte v pondelok, ale on ze v jednej miestnosti s CHVM nebude … Stara laska nehrdzavie 🙂
Buzirky… …
čítanie:
https://www.aktuality.sk/clanok/735023/david-koller-babis-je-len-fizel-z-petrzalky/?utm_source=cas.sk&utm_medium=zona-hp&utm_content=box-aktuality-hp&utm_campaign=cross
. . ..
Kopsik uz oficialne
Tak ako včera tak aj dnes parkujem pod rúškom tmy tesne pred sedemnástou hodinou pri služobnom vchode koliby Drietomica. Vypnem motor aj svetlá na štvorkolke. Chvíľku čakám. Koliba takto podvečer v novembri v pracovné dni je vždy skoro prázdna.
O chvíľu sa otvorí služobný vchod a mladý muž na mňa prívetivo prehovorí :
-Dobrý večer. Aj s cibuľou?
Veľmi dobre vie že som si zase prišiel kúpiť moju obľúbenú HUSPENINU.
-Áno, s cibuľou a bez chlebíka.
O chvíľku sa vráti s mojou obľúbenou pochúťkou v sprievode šarmantnej servírky.
Viem že tento špás stojí 5,30 a automaticky jej podávam 5,50 korún. (Tak stále nazývam eurá). Obaja mi zaželajú šťastnú cestu. Štartujem a vyrážam premrznutý do tmy. Domov to mám len tri kilometre. Po ceste vyklápam sklenený štít na prilbe, lebo len myšlienka na tu dobrotu mi púšťa z papule prúd slín. Táto HUSPENINA je široko ďaleko najlepšia akú poznám. Vyrovnala sa jej len tá od Petra Peter Kops,ktorú varil 18 hodín a nedávno mi ju doniesol ochutnať. Tú HUSPENINU varia v kolibe Drietomica celoročne a to je veľká rarita. V lete ju inde nezoženiete. Len tu.
Mädlim si dlane a teším sa
Prídem domov tam nažeriem sa
Mädlim si dlane a teším sa
Prídem domov tam sa nakonzumujem, spieva Chvm v jednej piesní. (tá pieseň sa volá 18-20)
Tak som ju teda sfúkol, len tak s octom bez chlebíka. Však dieta, nie?
Keď pôjdete okolo ( z Drietomy smer Starý Hrozenkov) a máte radi HUSPENINU tak sa zastavte. Vrelo odporúčam. Ale nechajte mi aspoň jednu. Lebo sliny mi zase tečú a teším sa na ďalšiu.
Dobrú chuť priatelia.
Koliba Drietomica
Luc paradny, tlak z podia ako sa patri, som rad, ze to vyslo. No a stare veci samozrejme moc potesili!
Ďakujeme
Sloboda je sloboda
Bez nej nechcem žiť
Tú nám nikto nepredá
Pre ňu chcem sa biť…
… Spievali sme s torzom CHVM na trenčianskom Mierovom námestí v roku 1989 v desaťstupňovom mraze na improvizovanom pódiu z traktorovej vlečky. Jedno z najemotívnejších vystúpení s kapelou v živote. Vďaka všetkým za odvahu v tej dobe…
Pozeram že zo mňa su tam vidieť len fúzy a na hlave mam nejaku vojensku čapicu.
Ľudia..
Ľudia….
, .
Koncert chvm
.. .
, . .
, .
. .
pod stromek od ježiška ak by niekto chcel:
https://stranglers.tmstor.es/cart/product.php?id=58044
https://photos.google.com/share/AF1QipPxiu3Va7AAF3qWv7FpSrOGQeCHWC5r7VabJu7M0buSss1PIRJMBaqtjrLNoVqAQQ?key=ajFKM3JJcWYtLXI2eU1sbm5IOEtFajRYTmthanB3
krásne trenky
https://stranglers.tmstor.es/cart/product.php?id=58022
aj gačky
https://stranglers.tmstor.es/cart/product.php?id=58025
Pavel Liska… Na hrad
Kopa priateľov na koncerte
Ellwis ako sa ti páčilo?
Ještě jsme se nedohodli boli skvelí
Dnes skvelý koncert Chvm v Lúči
Po prvýkrát som sledoval túto moju kapelu ako divák a naozaj som bol nadšený. Chlapci, hrá to teraz naozaj úplne skvele
Ďakujem
Vážsky chórus Ľuboša Dzúrika * SLOBODA
sloboda
Som muzikant. Telom aj dušou. Štyridsať rokov hrám v kapele. Nemám rád politiku. Je práve tridsať rokov po Nežnej revoluciii. Asi sme si to všetko fungovanie tohto štátu predstavovali predsa len trochu inak. Ani sme si to vtedy keď sme chodili v novembri 1989 štrngať kľúčmi na námestia, nevedeli dobre predstaviť, čo nás čaká. Jedno ale bolo isté. Chceli sme slobodu. Slobodu prejavu, slobodu zhromaždovania, slobodu cestovania, slobodu koncertovania a hlavne koniec jedinej vládnucej strany. Čakali sme svetlo na konci tunela, vidinu lepších zajtrajškov, lepší život pre naše deti. I napriek tomu čo sa momentálne deje na Slovensku, som nesmierne rád, že novembrové udalosti v roku 1989 nám tieto slobody umožníli. Mladá generácia berie tieto skutočnosti ako samozrejmé. Obchody sú teraz plné tovaru, stačí občiansky preukaz a ľudia môžu cestovať po svete, hranice v Európe sú otvorené, zmizli ostnaté drôty, padol Berlínsky múr. Príslušníci ŠTB (rozumej Štátnej Bezpečnosti) už nechodia sledovať kapely na koncerty. V tých dobách nám často po koncerte hrozil vyhadzov zo školy, alebo z práce, keď sme spievali angažované piesne typu:
Čo čakám že sa to stane?
V Berlíne sa zrúti stena
A všetko sa urovná
Kým opadne z piva pena!!!
Chvalabohu ten Berlínsky múr naozaj padol.
Hudba na gramofonovych platniach sa zháňala veľmi ťažko. Áno, aj v predajniach Opusu predávali nejaké platne. České, slovenské, sovietske, poľské. Niektoré boli fajn. My sme však túžili po hudbe, ktorá za hranicami existovala, po kapelách z celého sveta, ktoré sa pomaličky k nám dostávali prostredníctvom časopisov zo západu. Tancoval som popri kapele aj vo folklórnom subore a každé leto sme reprezentovali našu krajinu niekde na Západe. Vždy keď som viezol domov kopu platní zo zahraničného zájazdu s folklórnym súborom, colníci robili neskutočné problémy, neraz autobus stál na hranici aj desať hodín a súdruhovia prezerali všetko. Neraz aj osobné kontroly, drepy, či v zadku neprevážame niečo, čo by mohlo uškodiť nášmu socialistickému zriadeniu. Kupovali sme Bravo a iné hudobne časopisy, aby sme mali aspoň aké také informácie o hudobnom svete. Všetko západné bolo totiž u nás zakázané. V našom rádiu hrali československé, sovietske, maďarské a poľské piesne a sem tan Abbu, Drupiho a Bay City Rollers. Tí čo bývali bližšie k rakúskej hranici, mali šťastie, počúvali potajme rádio Ö3, keď ho akurát nerušila komunistická rušička. Vtedy to na tých frekvenciách len tak divne čvirikalo. Takisto sme počúval štvavú vysielačku Slobodná Európa. Tam hrali zase veci z československého undergroundu, Plastic People of the Universe, Karla Kryla a informovali nás, čo sa kde vo svete stalo a čo sa ešte len stane. V Trenčíne sme chytali televízny signál z Viedne, ale len vysoko na kopci na sídlisku Juh. V roku 1982 na tej „Viedni“ začali vysielať koncerty pod názvom Rockpallast. Na čiernobielom televízore som prvýkrát videl hrať skutočné zahraničné kapely. Ohúrili ma Police, Pretendsers, Undertones, ZZ TOP. Kazety s českými undergroundovymi kapelami sa šírili po Československu ilegálne. Zrovna táto muzika ma tiež veľmi bavila a trošku som sa snažil, aby sa ešte viac dostala medzi ľudí. Na túto činnosť si ŠTB dávala špeciálneho bacha. Zbierali sme zo Západu plagáty, gramoplatne, magnetofónové kazety a všetko čo sa muziky týkalo.
Dnes je táto doba dávno preč. Rádiá a televízie sú plné muziky od výmyslu sveta a z celého sveta, internet ponúka hudbu akú len chcete. Svetové kapely nevidíme už len na dvojstránkach z Brava, ale aj tu v našom Novom Populári. Kapely cestujú k nám na koncerty a festivaly. Takže vážme si tú SLOBODU a už nikdy si ju nedajme vziať!!!
ĽUBOŠ DZÚRIK
Foto Peter Konečný