Julko Berith

JéBé nás v nedeľu navždy opustil po ťažkej chorobe. Strašne to bolí.

Po nedávnej skúške hudobnej skupiny Chór vážskych muzikantov, nám gitarista Julo, Julius Berith, nami prezývaný „JéBé“ , napísal toto :

„Po rokoch totálna nirvána (iný level mojho vedomia) v dvoch skladbách. Chlapci boli tak láskaví, že ma nechali vyšantiť. Prišiel som domov ako malý chlapec, ktorý dostal svoju vytúženú hračku. Vďaka chlapci, viem, že som vám to trochu aj kazil ale tie moje dve „guličkové“ ma totálne vyliečili z dnešného stresu. Sedím na posteli s rozšírenými zreničkami a nemôžem späť. Rozmýšľam nad tým, že … „nechcem žiť len preto aby som pracoval, ale chcem pracovať preto aby som žil. Nechcem byť súčiastkou obludného stroja ….“

V roku 1980 to bol ON ktorý s nami založil kapelu, jediný ON vedel poriadne hrať na hudobný nástroj a aj vďaka nemu je dnes naša kapela tam kde je. V muzike je nespútaný živel, neuznáva prestávky medzi skladbami, chrlí milióny hudobných motívov. Hrať začína oveľa skôr ako začneme ostatní hrať konkrétnu pieseň a keď už všetci na konci skončíme, tak on ešte dlho hrá. Zastaviť sa dá jedine tak, že mu vypnete elektriku a vtedy aj tak ešte chvíľu hrá unplugged. Patríme jednoducho k sebe. Jedna veľká rodina CHVM. Dnes je tomu 40 rokov čo sme založili našu kapelu a JéBé bol vždy s nami. Od prvého koncertu v 1981 kedy nám normalizátori vypli elektrinu, lebo videli na ňom obrovskú explóziu energie, ktorá by mohla zkaziť mládež. Cez magické koncerty v bratislavskom klube Primaf, keď sme ho s holou hlavou,vážiaceho 50 kilov po ťažkých chemoterapiách ukradli z nemocnice na reverz. Koncerty odohral posediačky a pri posledných skladbách už stál a jeho sóla boli vtedy ešte mrazivejšie. Nakoniec tento boj s hnusnou rakovinou v roku 1984 vyhral a prežil svojou smrť Odvtedy žil naplno,, pracoval naplno, hral naplno. Bol autorom nášho hudobného štýlu, ktorý niektorí kritici ešte za socializmu nazývali ‚disharnonický chaos „.Po jeho dočasnom odchode z kapely v roku 2002 post sólového gitaristu zaujal Maťko NMH , ktorý je JéBého presným opakom. Je disciplinovaný, presný, hrá všetky piesne ako z CDčka, vždy presne a rovnako. S JéBé bývali koncerty veľmi špecifické a priam dobrodružné. Nikdy sme netušili kedy pieseň skončí, vždy sme hrávali pieseň tak dlho, podľa toho v akom okamžitom stave hudobného orgazmu sa JéBé nachádza. Keď sme ešte skúšavali u nás na lazoch v garáži, tak sme ho vždy žiadali, aby pri svojom hudobnom orgazme sóloval priamo nad odpadovou „guličkou“ aby v prípade potreby vytiekol priamo do toho odpadu. Toľko na margo vysvetlenia jeho „guličkových“ piesní, ktoré JéBé spomínal v úvode.

JÉBÉ odišiel z kapely kvôli biznisu, ktorý vytočil do vysokého levelu, robí letecké simulátory pre pilotov a predáva ich kade -tade po svete. Momentálne mu už začína byť malý aj tento svet. Pracuje pre EU, USA,OSN,NASA, NATO a snáď ešte aj krajiny Varšavskej zmluvy Ale teraz vážne, vo všetkom čo robíl zanechával naplno svojho ducha, nadšenie. Keď ukončil náročný projekt, tak sa bezhlavo vrhol do ďalšieho ešte krkolomnejšieho. Preto som mu často pripomínal text našej piesne, ktorý sám napísal v roku 1990 a spieva sa v ňom :

.. Nechcem žiť len preto, aby som pracoval ale chcem pracovať preto, aby som žil
Nechcem byť súčasťou obludného stroja čo melie naprázdno z posledných síl!!!…!

Z kapely ale skutočne nikdy neodišiel. Pravidelne sa zúčastnival pri tvorbe všetkých albumov CHVM a svojim dodekafonickým štýlom hrania aj okoreňuje skladby na poslednom albume.

Raz na skúške mu zvonil telefón. Julo naň pozrel a hovorí:“prepáčte chlapci, volá mi Obama, ale seriem naňho, nedvíham, mám tu teraz predsa dôležitejšie veci..“

Budeš nám strašne chýbať Julko

Nikdy nezabudneme..

chvm40