_____________
PIXVAE, koncert Pohoda festival v piatok 7..7.2017 o 21:30
NAY tanečný dom
Tohtoročná Pohoda bola pre mňa znovu opäť plnohodnotná. Vďaka Michalovi Kaščákovi a jeho rozhodnutiu, že sa môžem po areáli preháňať na štvorkolke… Nie z nejakej roztopaše ale z nutnosti. Zemegulľa to totiž tak zariadila. Tá neskutočná sloboda a radosť sa mi ťažko dá opísať…
Pohoda 2017 bola pre mňa za tie
tri dni jedno magické miesto v strede vesmíru, kde všetko funguje tak ako má. Nech si hovorí kto chce čo chce o line upoch, vždy sa dá nájsť niečo , čo je pre nás nevídané, neslýchané,zaujímavé a nové.
V piatok podvečer sa schyľovalo na letisku k búrke a ja som hľadal nejaké suché miestečko, kde by som sa mohol aj so štvorkolkou skryť. Nay tanečný dom bol úplne prázdny. Bedňáci stavali aparát. Na veľkej obrazovke svietilo, že nasleduje nejaká francúzska kapela PIXVAE. Toto meno mi nič nehovorilo a ani som nič prevratné na tomto stagei nečakal, keďže v názve má slovo tanečný. Začínala zvukovka kapely a súbežne začala asi hodinová búrka. Kapela mala už počas zvukovky úplne plný stan. Zatiaľ nič nenasvečovalo, že sa bude diať niečo hudobne výnimočné.
O pár minút začal koncert Pixvae a ja som nechápal, prečo som o tejto francúzskej kapele z Lyonu ešte nikdy nepočul. Skvelý bubeník často využívajúci protirytmy, ťažké pasáže sa striedali s melodickými, do toho dunivý barytón saxofón, boostrovaná, miestami psyychadelická gitara, k tomu španielsky a francúzsky spievajúci frontman hrajúci zároveň na perkusie a bongá. Túto pánsku zostavu dopĺňali dve krehké, stále usmievajúce sa speváčky,spievajúce afrokolumbijske folklórne melódie, hrajúce na všelijaké rumbagule a podobné chrastítka… Saxofón znel miestami ako Morphine, miestami ako palba od kapely Už jsme doma. Neustále meniace sa rytmy v štýle Young Gods , stoptajmy,do toho psyychadelicke gitarové sóla a riffy. Skvelá energia. Kapela hrala bez afektu a s nesmiernou pokorou a radosťou. Frontman komunikoval vo francúzštine a tak málo divákov v publiku mu rozumelo. Kapela nechávala za seba hovoriť muziku. Proste skvelý koncert . Worldmusic s rôznorodými štýlmi , hudba bola nepredvídateľná, samé prekvapenia. Tá francúzština mi pripomínala prahistorické novovlnové kapely Honeymoon Killers alebo Etron fou leloublan . Ostal som z toho koncertu úplne uchvátený a šťastný…
Ako som sa neskôr dozvedel zo stránky Pohody, tak
Pixvae sú pomenovaní podľa kríženca plodov palmy a broskyne. Rovnako ako plody tohto stromu aj kapela ponúka nepredvídateľné príchute dvoch hudobných telies: Kouma a Bambazú. Francúzske math-rockové trio Kouma hrá v pomerne netradičnej zostave: gitara, barytónový saxofón a bicie. Ich voľné rockové improvizácie s polyrytmickým prístupom sa znásobili s príchodom členov kolumbijskej kapely Bambazú.
davam echo ze zhanam cd weco,lebo to moje cd weco na bonuse od chvm mi cuka cd,aj preto nie je v zlozke weco bonus chvm,mate niekto to cd weco kde bonus chvm necuka??? dajte vediet,diky
Caute, viete mi poradit nejake sluchatka tak do 50 eur. Pokial by ste mali nejaky extra tip do 100, tak potom aj MP3 prehravacom. Ovsem pokial existuje nejaky, ktory da vela muziky za malo penazi. Je mi jedno ci stuple alebo musle.
PICF -POHODA INDOOR CAMPING FESTIVAL. Tak sa volal jesenný pokus o Pohodu festival. Bola to veľmi skvelá myšlienka usporiadať festival v novembri 2011 na trenčianskom výstavisku. V jednej z veľkých hál bol navozený piesok a bolo tam miesto pre postavenie asi 1000 stanov. Táto mikro jesenná pohoda mala trošku iný charakter ako tie letné. Bola naplánovaná pre 3000 ľudí. Vonku boli kolotoče s labuťami, autodrom, stánky s kačacou pečienkou, lokšami a cukrovou vatou. Koncerty prebiehali v jednom podlhovastom stane, ktorý mal na oboch koncoch pódiá pre kapely. Vždy keď jedna kapela hrala, tak za ten čas sa ďalšia kapela chystala na tom druhom pódiu. Keď kapela dohrala, tak ľudia spravili len čelom vzad a mohli hneď sledovať ďalšiu kapelu. Na plafóne stanu bola projekcia a premietali sa tam fotografie z minulých ročníkov Pohody. V susedných halách boli všelijaké sprievodné podujatia. Talk show s názvom „Hudobníci a knihy“ moderoval náš skvelý kamarát s veľkým srdcom Juraj Kušnierik, ktorý nás pred rokom opustil na svojom milovanom Islande, kde mu to jeho veľké srdiečko prestalo fungovať. Strašne nám tu teraz chyba. V tej debate sme sa stretli dvaja muzikanti, ktorí v uplynulom roku napísali knihy. Bedly, gitarista z Bez ladu a skladu napísal knižku s názvom „Zápas“ a ja som tam bol s knižkou ‚Chór vážskych muzikantov -Cesta od boľševika k nezávislosti „. Bedly je zároveň aj autorom loga Pohody, dve bábätká, dvojičky. Samozrejme že debata sa začínala predstavením oboch aktérov a Juraj sa nás pýtal, ako sme sa zoznámili. Tak som mu porozprával tú príhodu. Bedly je odomňa o 5 rokov mladší. V druhom ročníku na Gymnáziu sme boli na lyžiarskom výcviku na Portáši. Bedlyho mama bola zároveň aj profesorka na tom gymnáziu a keďže aj skvelo lyžovala bola aj lyžiarskou inštruktorkou. Bedly bol malý desaťročný chlapec a tak ho mama zobrala so sebou na ten lyžiarsky výcvik. Bedly ešte vtedy nebol Bedly, lebo tú prezývku dostal až v kapele Bez ladu a skladu a on ešte vtedy o muzike ani nechyroval. Volal sa vtedy ešte Maťko. V jeden večer nám profesori vymysleli kultúrny program – karneval. Mali sme si vyhotoviť nejaké masky. Malý Maťko Bedly sa okolo mňa nejako motal a boli sme si sympatickí už vtedy a ponúkol som mu že budeme spolu predstavovať spoločnú maskuTURISTI. Maťko Bedly bol vtedy ešte taký malý drobec, trošku väčší od vykŕmeného kuraťa. Naložil som si ho do ruksaku,do vrecka a dali sme si na hlavy smiešne čapice a okuliare. Vtedy mu Juraj Kusnierik dal prezývku VRECKOVÝ BEDLY. Už vtedy sa nám s Bedlym cesty skrížili a ani sme netušili že raz budeme hrávať spoločné koncerty s našimi kapelami
Čo sa týka toho jesenného indoor festivalu, tak tento sa nejako neuchytil i keď myšlienka to bola skvelá. Vtedy sa zúčastnilo len 500 platiacich divákov a tak PICF sa odvtedy viackrát nezopakoval. Škoda.
Tú veselú reláciu s Jurajom ,Bedlym a Ľubošom z CHVM môžete vidieť tu:
Minulý rok bol posledný čo sa mi ešte dalo bicyklovať. Bicyklovanie je super zábava,skvelý šport. Bohužiaľ zemeguľa to zariadila tak, že za bicyklistami môžem uháňat už len na štvorkolke. Vtedy mám ale istotu že v cieli budem vždy prvý. Bike je zárukou že s ním prežijete kopu krásnych chvíľ a zážitkov. Posledné roky sme sa bicyklovaniu venovali skoro denne a podnikali krátke tripy po okolitých dolinách, dedinách a kopcoch. V našom pokročilejšom veku je bike najlepšia forma športu. Hráme si každý svoju hru. Keď vládzeme tak ťaháme. Keď nevládzeme tak sedíme na kofole alebo pive. Ja som mal najradšej také tripy kde som vedel že ma tam na konci čaká „sladká“ odmena v podobe pikantného utopenca alebo nakladaného hermelinu. A orosené pivko. Posledné kilometre pred krčmou som vždy tak slintal že som zaradil tretiu kozmickú rýchlosť a pri krčme musel brzdiť šmykom. Zopár krát takýmto cieľom bola aj selecká krčma. Aby som nemusel v tých krčmách chodiť na „vyvoňané“ záchody , radšej som použil vždy nejaké zákutie vedľa cesty. A tak jedného pekného slnečného dňa sme mali s Katkou našlápnuté do toho Selca. Slnko krásne svietilo. Stačilo mať oblečené cyklistické kraťasy s vypchatou prdelou a obtiahnuté ľahké tenké tričko. Močový mechúr sa ozýval už pár posledných kilometrov a teda aj kvôli nemu som zaradil tretiu kozmickú a hľadal peknú čistinku vedľa cesty. Stále nič vhodné na tú chvíľku intimity. Sami to ale poznáte, že keď už má mechúr „na mále“, tak vtedy už človek až tak netrvá na tom odlahlom mieste, ale vypustí to už hocikde, len nie do gatí. A toto bol aj môj prípad. Kontrolka na mechúri už blikala o stošesť a kúsok pred nosom ceduľa SELEC. Je najvyšší čas zastaviť. Pri tej cedulí SELEC je to síce trošku zúžené, na pravej strane zvodidlá a na ľavej pekná rovinka vedľa cesty, síce trošku zanedbaná, plná buriny. Tak som si v tom chvate a v poslednej chvíli vybral tú zarastenú rovinku. Zosadám z bicykla na ľavú nohu na tú rovinku. V poslednej chvíli bohužiaľ zisťujem že noha nestúpa na zem a stúpam do prázdna. Tá rovinka nakoniec nieje rovinka, ale meter a pol hlboká priekopa zarastená až po vrch žihľavou. No ale to už bolo neskoro. Dolu hlavou som pristál na dno priekopy. Nohy ostali hore, skoro ešte na ceste. Skúste podstúpiť takú terapiu že si ľahnete spotení a rozhorúčení v tesnom tenkom tričku a cyklistických nohaviciach do dvojmetrovej žihľavy a ešte k tomu nohami hore. Je to fakt príjemné. Tak som si tam ležal dolu hlavou. Každý pokus o otočenie sa nabok ma neskutočne pŕhlil. Katka sa išla popučiť od smiechu. Mne to zase až také smiešne nepripadalo a keďže som tam bol natvrdo zakliesnený neostávalo mi už nič iné, len povoliť blikajúci močový mechúr. Pripadal som si ako v akčnom filme keď zajatec visí na lane uviazaný za nohy dole hlavou a močí. Teplo mi išlo okolo ľavého ucha. Potom som sa už neponáhľal. Keďže Katka má len polovicu mojej váhy, tak sa jej moje vyprosťovanie veľmi nedarilo. Ale po nejakých 10 minútach sa jej to podarilo. Vyliezol son z priekopy. Potupený a zničený. Prilba od blata, tričko a nohavice očúrané a celá koža ako po silných ovčích kiahňach. Dokonca aj na lícach. Keďže už dlhé roky chodievam oblečený v čiernom, tak tie mokré fľaky na tričku a nohaviciach nebolo až tak vidieť, nakoniec sme došli do tej krčmy a tvárili sa nenápadne. Dal som si dvoch utopencov aby som rýchlejšie zabudol na tú potupu a trápenie. Viem isto že odvtedy už nikdy nebudem mať reumu.
V roku 1984 sme s kapelou CHVM hrávali na večeroch Jazzovej Sekcie v bratislavskom klube PRIMAF a na zaklade toho sme dostali pozvanie na prvý veľký zahraničný koncert do Hluboček v Mariánskom údol neďaleko od Olomouca. Nakoľko neexistovali mobily navigácia, emaily komunikácia bola strohá, len telegramom. „PRIDTE ZAHRAT KONCERT STOP. KULTURAK MARIANSKE UDOLI STOP… DATUM… STOP.“ Viac nám nebolo treba a tak v inkriminovanom dátume skoro ráno sme nasadli na osobný vlak z Bratislavy krížom krážom do Olomouca. Cestovné lístky vtedy vyzerali trochu inak ako dnes. Boli to také hnedé tvrdé kartičky s nápisom cieľovej stanice a cenou. Keď cieľová stanica bola vzdialenejšia, bolo treba pristupovať tak vám na stanici vypísali taký dokument že odkiaľ idete, kam chcete ísť a či je to osobný vlak alebo rýchlik. Keď cestovala spolu skupina ľudí, tak tam bol napísaný aj počet osôb. Vliekli sne so sebou v rukách 40 kilové nemotorné varhany a dve gitary zabalené vo vreciach od zemiakov. Cesta ubiehala pomaly a museli sme zo trikrát prestúpiť. V Olomouci bolo treba čakať na pripoj asi tri hodiny lebo tá obec bola naozaj dosť zastrčená. A tak sme sa posilnili našim klasickým kapelovým menü ktorým boli rožky s horčicou a pivo. Niekde v potravinách sme kúpili „výčepni lihovinu“, alebo inak „Kontušovku“. To bol najlacnejší alkohol ktorý chutil ako vodka s pelendrekovými cukrikmi. Niečo ako grécke Ouzo. Bolo to naozaj dosť hnusné… Podvečer sme dorazili do Hluboček na stanicu. Bolo už šero, začínalo snežiť a do kulturáku, ktorý bol súčasťou fabriky Mora Moravia bolo treba prejsť ešte zopár kilometrov pešo. Ivan Hlava niesol na chrbáte svoje ťažké 40 kilové varhany ako taký Sizyfos a vtedy sne sa ostatní tešili že hrame len na gitarách. Rasťo si niesol len bubenícke paličky. Asi po 10 hodinách cesty prichádzame do cieľa. Na veľkej plechovej bráne nás čakal už klasický pozdrav od Štátnej bezpečnosti :“KONCERT ZRUŠENÝ Z TECHNICKÝCH PRÍČIN“.Dopili sme výčepni lihovinu, zanadávali a unavení, zničení , odšlapali na stanicu do staničnej hospody. Tá už bola plná miestnych „máničiek“, ktorí nám oznamovali smutnú správu :“Kluci dnes bigbít nebude , chlupatí to zase zrušili“!!!“ A tak nás furt pozývali „na panáka“. Chceli aby sme im zahrali aspoň tu na stanici. Aj by sme zahrali lenže chýbala aparatúra. Ponúkali nám ubytovanie u nich doma , boli skvelí priateľskí, proste moraváci. Neostávalo nám nič iné,len vypiť zopár „panákov“ slovom desať, kúpiť lístok na najbližší spoj a vyraziť do tmy na dlhú cestu. Pani v staničnej pokladni nám rukou vypísala znovu cestovný lístok, na ktorom stálo že je to lístok na osobný vlak do Bratislavy. Ten lístok sme hneď vo vlaku pregumovali a prepísali tam že je to lístok na rýchlik do Trenčína. Keďže motorika po toľkých „panákoch“ už nebola bohvieaká tak ten doklad nevyzeral veľmi vieryhodne s tými vygumovanými dierami. Nikomu zo sprievodcov to však vôbec nevadilo a vždy pri kontrole sme sa tvárili veľmi nenápadne . Pri prestupovaní na stanici v Břeclavi vyložil Oblak obsah svojho žalúdka na odparkovaný nákladný vlak plný ruských tankov a obrnených transportérov, čím vyjadril svoj postoj k sovietskej armáde. Samozrejme že sme si hneď o tretej ráno vyslúžili veľkú pozornosť od miestnych železničných policajtov. Nakoniec nás poslali na vlak keďže sme mali taký perfektný lístok. V Bratislave sme nastúpili na medzinárodný expres Bathory, ktorý smeroval do Trenčína. Súdruh maďarský sprievodca krútil hlavou nad našim cestovným lístkom, lebo zrejme nerozumel po česky. Vlak bol plný, miestenkový a celú cestu do Trenčína sme preležali na zemi v uličke. Ráno o šiestej sme šťastlivo dorazili domov. Väčšinou sa naše príbehy končievali happyendom a ani tento nebol výnimkou. Zhruba o 20 rokov neskôr sme dostali od tých istých organizátorov pozvanie na koncert , znovu do toho kulturáku ako satisfakciu za ten neuskutočnený koncert. Tentokrát sme cestovali dvomi autami. Zahrali sme tam pekný koncert v roku 2005 spolu s kapelami UMELÁ HMOTA a JANOTA 1935. Ale tých pív a „panákov“ bolo toľko isto ako pred 20 rokmi.
_____________
PIXVAE, koncert Pohoda festival v piatok 7..7.2017 o 21:30
NAY tanečný dom
Tohtoročná Pohoda bola pre mňa znovu opäť plnohodnotná. Vďaka Michalovi Kaščákovi a jeho rozhodnutiu, že sa môžem po areáli preháňať na štvorkolke… Nie z nejakej roztopaše ale z nutnosti. Zemegulľa to totiž tak zariadila. Tá neskutočná sloboda a radosť sa mi ťažko dá opísať…
Pohoda 2017 bola pre mňa za tie
tri dni jedno magické miesto v strede vesmíru, kde všetko funguje tak ako má. Nech si hovorí kto chce čo chce o line upoch, vždy sa dá nájsť niečo , čo je pre nás nevídané, neslýchané,zaujímavé a nové.
V piatok podvečer sa schyľovalo na letisku k búrke a ja som hľadal nejaké suché miestečko, kde by som sa mohol aj so štvorkolkou skryť. Nay tanečný dom bol úplne prázdny. Bedňáci stavali aparát. Na veľkej obrazovke svietilo, že nasleduje nejaká francúzska kapela PIXVAE. Toto meno mi nič nehovorilo a ani som nič prevratné na tomto stagei nečakal, keďže v názve má slovo tanečný. Začínala zvukovka kapely a súbežne začala asi hodinová búrka. Kapela mala už počas zvukovky úplne plný stan. Zatiaľ nič nenasvečovalo, že sa bude diať niečo hudobne výnimočné.
O pár minút začal koncert Pixvae a ja som nechápal, prečo som o tejto francúzskej kapele z Lyonu ešte nikdy nepočul. Skvelý bubeník často využívajúci protirytmy, ťažké pasáže sa striedali s melodickými, do toho dunivý barytón saxofón, boostrovaná, miestami psyychadelická gitara, k tomu španielsky a francúzsky spievajúci frontman hrajúci zároveň na perkusie a bongá. Túto pánsku zostavu dopĺňali dve krehké, stále usmievajúce sa speváčky,spievajúce afrokolumbijske folklórne melódie, hrajúce na všelijaké rumbagule a podobné chrastítka… Saxofón znel miestami ako Morphine, miestami ako palba od kapely Už jsme doma. Neustále meniace sa rytmy v štýle Young Gods , stoptajmy,do toho psyychadelicke gitarové sóla a riffy. Skvelá energia. Kapela hrala bez afektu a s nesmiernou pokorou a radosťou. Frontman komunikoval vo francúzštine a tak málo divákov v publiku mu rozumelo. Kapela nechávala za seba hovoriť muziku. Proste skvelý koncert . Worldmusic s rôznorodými štýlmi , hudba bola nepredvídateľná, samé prekvapenia. Tá francúzština mi pripomínala prahistorické novovlnové kapely Honeymoon Killers alebo Etron fou leloublan . Ostal som z toho koncertu úplne uchvátený a šťastný…
Ako som sa neskôr dozvedel zo stránky Pohody, tak
Pixvae sú pomenovaní podľa kríženca plodov palmy a broskyne. Rovnako ako plody tohto stromu aj kapela ponúka nepredvídateľné príchute dvoch hudobných telies: Kouma a Bambazú. Francúzske math-rockové trio Kouma hrá v pomerne netradičnej zostave: gitara, barytónový saxofón a bicie. Ich voľné rockové improvizácie s polyrytmickým prístupom sa znásobili s príchodom členov kolumbijskej kapely Bambazú.
Kapela hrá v obsadení
Alejandra Charry spev,
Margaux Desatoro spev
Jaime Salazar spev, perkusie
Damien Cluzel gitara
Léo Dumont bicie
Romain Dugelay barytón saxofón a klávesy
Luboš Dzúrik, bassgitarista kapely Chór vážskych muzikantov
Takže v rámci udržania štandardnej hladiny v kapele som naplánoval tento koncert.
Přinášíme program na celý víkend minutu po minutě. http://www.facebook.com/events/1083246945095696
pátek 25.8.2017 amfiteátr
18:00 Luboš Pospíšil
19:15 Plastic People
20:30 Precedens
21:45 Puding paní Elvisovej
23:00 Mucha s kapelou
pátek 25.8.2017 stan
17:30 Fabrikanti
18:30 Krveja
19:45 MamaPapa Banda
21:00 Budoár staré dámy
22:00 BBP – Podzemní orchestr
23:00 Kubo Ursiny & Dorota Nvotová
sobota 26.8.2017 synagoga
13:30 Josef Klíč – Kniha jób
sobota 26.8. 2017 amfiteátr
17:30 Furt rovně
18:45 Bernhard Schnur & Band (A)
20:15 J.H. Krchovský & Krch-off Band
21:45 Katarzia (SK)
23:10 PVO Tribute
Guerilla Stage sobota 26.8.2017 stan
16:00 Turnová/Brabenec – Eturnity
17:00 Burgtheatre & Brabenec
18:15 MCH trio
19:45 Aktual
21:15 Špinavé spodní prádlo
22:45 Půlnoc
pátek a sobota
Galerie Konvent
Karel Šuster fotografie – Offstage
Družba
Weco
Hm
Tak som si to vypočul. Je to úsmevné… Posunuli sme sa aspoň o kúsok za tých 35 rokov?
Já si myslím žeáno
davam echo ze zhanam cd weco,lebo to moje cd weco na bonuse od chvm mi cuka cd,aj preto nie je v zlozke weco bonus chvm,mate niekto to cd weco kde bonus chvm necuka??? dajte vediet,diky
weoco z mc kazety je uz tu http://chvm.sk/weco/
Caute, viete mi poradit nejake sluchatka tak do 50 eur. Pokial by ste mali nejaky extra tip do 100, tak potom aj MP3 prehravacom. Ovsem pokial existuje nejaky, ktory da vela muziky za malo penazi. Je mi jedno ci stuple alebo musle.
celkom dobre sa da vybrat na hej.sk mall.sk alza.sk…
https://m.youtube.com/watch?v=osUh5SVzQ1g
https://youtu.be/wlBiuaw67dM
Skvelé
Mch band pohoda 2017
Gib acht
VRECKOVÝ BEDLY
PICF -POHODA INDOOR CAMPING FESTIVAL. Tak sa volal jesenný pokus o Pohodu festival. Bola to veľmi skvelá myšlienka usporiadať festival v novembri 2011 na trenčianskom výstavisku. V jednej z veľkých hál bol navozený piesok a bolo tam miesto pre postavenie asi 1000 stanov. Táto mikro jesenná pohoda mala trošku iný charakter ako tie letné. Bola naplánovaná pre 3000 ľudí. Vonku boli kolotoče s labuťami, autodrom, stánky s kačacou pečienkou, lokšami a cukrovou vatou. Koncerty prebiehali v jednom podlhovastom stane, ktorý mal na oboch koncoch pódiá pre kapely. Vždy keď jedna kapela hrala, tak za ten čas sa ďalšia kapela chystala na tom druhom pódiu. Keď kapela dohrala, tak ľudia spravili len čelom vzad a mohli hneď sledovať ďalšiu kapelu. Na plafóne stanu bola projekcia a premietali sa tam fotografie z minulých ročníkov Pohody. V susedných halách boli všelijaké sprievodné podujatia. Talk show s názvom „Hudobníci a knihy“ moderoval náš skvelý kamarát s veľkým srdcom Juraj Kušnierik, ktorý nás pred rokom opustil na svojom milovanom Islande, kde mu to jeho veľké srdiečko prestalo fungovať. Strašne nám tu teraz chyba. V tej debate sme sa stretli dvaja muzikanti, ktorí v uplynulom roku napísali knihy. Bedly, gitarista z Bez ladu a skladu napísal knižku s názvom „Zápas“ a ja som tam bol s knižkou ‚Chór vážskych muzikantov -Cesta od boľševika k nezávislosti „. Bedly je zároveň aj autorom loga Pohody, dve bábätká, dvojičky. Samozrejme že debata sa začínala predstavením oboch aktérov a Juraj sa nás pýtal, ako sme sa zoznámili. Tak som mu porozprával tú príhodu. Bedly je odomňa o 5 rokov mladší. V druhom ročníku na Gymnáziu sme boli na lyžiarskom výcviku na Portáši. Bedlyho mama bola zároveň aj profesorka na tom gymnáziu a keďže aj skvelo lyžovala bola aj lyžiarskou inštruktorkou. Bedly bol malý desaťročný chlapec a tak ho mama zobrala so sebou na ten lyžiarsky výcvik. Bedly ešte vtedy nebol Bedly, lebo tú prezývku dostal až v kapele Bez ladu a skladu a on ešte vtedy o muzike ani nechyroval. Volal sa vtedy ešte Maťko. V jeden večer nám profesori vymysleli kultúrny program – karneval. Mali sme si vyhotoviť nejaké masky. Malý Maťko Bedly sa okolo mňa nejako motal a boli sme si sympatickí už vtedy a ponúkol som mu že budeme spolu predstavovať spoločnú maskuTURISTI. Maťko Bedly bol vtedy ešte taký malý drobec, trošku väčší od vykŕmeného kuraťa. Naložil som si ho do ruksaku,do vrecka a dali sme si na hlavy smiešne čapice a okuliare. Vtedy mu Juraj Kusnierik dal prezývku VRECKOVÝ BEDLY. Už vtedy sa nám s Bedlym cesty skrížili a ani sme netušili že raz budeme hrávať spoločné koncerty s našimi kapelami
Čo sa týka toho jesenného indoor festivalu, tak tento sa nejako neuchytil i keď myšlienka to bola skvelá. Vtedy sa zúčastnilo len 500 platiacich divákov a tak PICF sa odvtedy viackrát nezopakoval. Škoda.
Tú veselú reláciu s Jurajom ,Bedlym a Ľubošom z CHVM môžete vidieť tu:
http://chvm.sk/picf-2011-bedats-dzurik-kusnierik/
Ja…
a
Perfektná foto
Foco
Live Pohoda 5
Live Pohoda 4
Live Pohoda 3
Live Pohoda 2
Live Pohoda
Cikpauza
Minulý rok bol posledný čo sa mi ešte dalo bicyklovať. Bicyklovanie je super zábava,skvelý šport. Bohužiaľ zemeguľa to zariadila tak, že za bicyklistami môžem uháňat už len na štvorkolke. Vtedy mám ale istotu že v cieli budem vždy prvý. Bike je zárukou že s ním prežijete kopu krásnych chvíľ a zážitkov. Posledné roky sme sa bicyklovaniu venovali skoro denne a podnikali krátke tripy po okolitých dolinách, dedinách a kopcoch. V našom pokročilejšom veku je bike najlepšia forma športu. Hráme si každý svoju hru. Keď vládzeme tak ťaháme. Keď nevládzeme tak sedíme na kofole alebo pive. Ja som mal najradšej také tripy kde som vedel že ma tam na konci čaká „sladká“ odmena v podobe pikantného utopenca alebo nakladaného hermelinu. A orosené pivko. Posledné kilometre pred krčmou som vždy tak slintal že som zaradil tretiu kozmickú rýchlosť a pri krčme musel brzdiť šmykom. Zopár krát takýmto cieľom bola aj selecká krčma. Aby som nemusel v tých krčmách chodiť na „vyvoňané“ záchody , radšej som použil vždy nejaké zákutie vedľa cesty. A tak jedného pekného slnečného dňa sme mali s Katkou našlápnuté do toho Selca. Slnko krásne svietilo. Stačilo mať oblečené cyklistické kraťasy s vypchatou prdelou a obtiahnuté ľahké tenké tričko. Močový mechúr sa ozýval už pár posledných kilometrov a teda aj kvôli nemu som zaradil tretiu kozmickú a hľadal peknú čistinku vedľa cesty. Stále nič vhodné na tú chvíľku intimity. Sami to ale poznáte, že keď už má mechúr „na mále“, tak vtedy už človek až tak netrvá na tom odlahlom mieste, ale vypustí to už hocikde, len nie do gatí. A toto bol aj môj prípad. Kontrolka na mechúri už blikala o stošesť a kúsok pred nosom ceduľa SELEC. Je najvyšší čas zastaviť. Pri tej cedulí SELEC je to síce trošku zúžené, na pravej strane zvodidlá a na ľavej pekná rovinka vedľa cesty, síce trošku zanedbaná, plná buriny. Tak som si v tom chvate a v poslednej chvíli vybral tú zarastenú rovinku. Zosadám z bicykla na ľavú nohu na tú rovinku. V poslednej chvíli bohužiaľ zisťujem že noha nestúpa na zem a stúpam do prázdna. Tá rovinka nakoniec nieje rovinka, ale meter a pol hlboká priekopa zarastená až po vrch žihľavou. No ale to už bolo neskoro. Dolu hlavou som pristál na dno priekopy. Nohy ostali hore, skoro ešte na ceste. Skúste podstúpiť takú terapiu že si ľahnete spotení a rozhorúčení v tesnom tenkom tričku a cyklistických nohaviciach do dvojmetrovej žihľavy a ešte k tomu nohami hore. Je to fakt príjemné. Tak som si tam ležal dolu hlavou. Každý pokus o otočenie sa nabok ma neskutočne pŕhlil. Katka sa išla popučiť od smiechu. Mne to zase až také smiešne nepripadalo a keďže som tam bol natvrdo zakliesnený neostávalo mi už nič iné, len povoliť blikajúci močový mechúr. Pripadal som si ako v akčnom filme keď zajatec visí na lane uviazaný za nohy dole hlavou a močí. Teplo mi išlo okolo ľavého ucha. Potom som sa už neponáhľal. Keďže Katka má len polovicu mojej váhy, tak sa jej moje vyprosťovanie veľmi nedarilo. Ale po nejakých 10 minútach sa jej to podarilo. Vyliezol son z priekopy. Potupený a zničený. Prilba od blata, tričko a nohavice očúrané a celá koža ako po silných ovčích kiahňach. Dokonca aj na lícach. Keďže už dlhé roky chodievam oblečený v čiernom, tak tie mokré fľaky na tričku a nohaviciach nebolo až tak vidieť, nakoniec sme došli do tej krčmy a tvárili sa nenápadne. Dal som si dvoch utopencov aby som rýchlejšie zabudol na tú potupu a trápenie. Viem isto že odvtedy už nikdy nebudem mať reumu.
Mch
Tonko
Vďaka za pekné fotos
JéBé pohoda
Presne, je to JeBe+Chvm, ale mne to nevadí
Ahoj
Mohl bych poprosit, kdyby byly v tisku nějaké ohlasy na ten náš společný retro koncert na Pohodě o naskenovanou kopii, prosím?
Jinak musím říct, že na rozdíl od toho prvního jsme si to náramně užili!!!!
Už jsme dlouho na velkým fesťáku nebyli, takže jsme nestačili zírat jak to funguje!!!
Kaščák je hrčdina!!! Dát tohle do kupy!!!
Mějte se!
Mikolas Chadima
Cestovný lístok
V roku 1984 sme s kapelou CHVM hrávali na večeroch Jazzovej Sekcie v bratislavskom klube PRIMAF a na zaklade toho sme dostali pozvanie na prvý veľký zahraničný koncert do Hluboček v Mariánskom údol neďaleko od Olomouca. Nakoľko neexistovali mobily navigácia, emaily komunikácia bola strohá, len telegramom. „PRIDTE ZAHRAT KONCERT STOP. KULTURAK MARIANSKE UDOLI STOP… DATUM… STOP.“ Viac nám nebolo treba a tak v inkriminovanom dátume skoro ráno sme nasadli na osobný vlak z Bratislavy krížom krážom do Olomouca. Cestovné lístky vtedy vyzerali trochu inak ako dnes. Boli to také hnedé tvrdé kartičky s nápisom cieľovej stanice a cenou. Keď cieľová stanica bola vzdialenejšia, bolo treba pristupovať tak vám na stanici vypísali taký dokument že odkiaľ idete, kam chcete ísť a či je to osobný vlak alebo rýchlik. Keď cestovala spolu skupina ľudí, tak tam bol napísaný aj počet osôb. Vliekli sne so sebou v rukách 40 kilové nemotorné varhany a dve gitary zabalené vo vreciach od zemiakov. Cesta ubiehala pomaly a museli sme zo trikrát prestúpiť. V Olomouci bolo treba čakať na pripoj asi tri hodiny lebo tá obec bola naozaj dosť zastrčená. A tak sme sa posilnili našim klasickým kapelovým menü ktorým boli rožky s horčicou a pivo. Niekde v potravinách sme kúpili „výčepni lihovinu“, alebo inak „Kontušovku“. To bol najlacnejší alkohol ktorý chutil ako vodka s pelendrekovými cukrikmi. Niečo ako grécke Ouzo. Bolo to naozaj dosť hnusné… Podvečer sme dorazili do Hluboček na stanicu. Bolo už šero, začínalo snežiť a do kulturáku, ktorý bol súčasťou fabriky Mora Moravia bolo treba prejsť ešte zopár kilometrov pešo. Ivan Hlava niesol na chrbáte svoje ťažké 40 kilové varhany ako taký Sizyfos a vtedy sne sa ostatní tešili že hrame len na gitarách. Rasťo si niesol len bubenícke paličky. Asi po 10 hodinách cesty prichádzame do cieľa. Na veľkej plechovej bráne nás čakal už klasický pozdrav od Štátnej bezpečnosti :“KONCERT ZRUŠENÝ Z TECHNICKÝCH PRÍČIN“.Dopili sme výčepni lihovinu, zanadávali a unavení, zničení , odšlapali na stanicu do staničnej hospody. Tá už bola plná miestnych „máničiek“, ktorí nám oznamovali smutnú správu :“Kluci dnes bigbít nebude , chlupatí to zase zrušili“!!!“ A tak nás furt pozývali „na panáka“. Chceli aby sme im zahrali aspoň tu na stanici. Aj by sme zahrali lenže chýbala aparatúra. Ponúkali nám ubytovanie u nich doma , boli skvelí priateľskí, proste moraváci. Neostávalo nám nič iné,len vypiť zopár „panákov“ slovom desať, kúpiť lístok na najbližší spoj a vyraziť do tmy na dlhú cestu. Pani v staničnej pokladni nám rukou vypísala znovu cestovný lístok, na ktorom stálo že je to lístok na osobný vlak do Bratislavy. Ten lístok sme hneď vo vlaku pregumovali a prepísali tam že je to lístok na rýchlik do Trenčína. Keďže motorika po toľkých „panákoch“ už nebola bohvieaká tak ten doklad nevyzeral veľmi vieryhodne s tými vygumovanými dierami. Nikomu zo sprievodcov to však vôbec nevadilo a vždy pri kontrole sme sa tvárili veľmi nenápadne . Pri prestupovaní na stanici v Břeclavi vyložil Oblak obsah svojho žalúdka na odparkovaný nákladný vlak plný ruských tankov a obrnených transportérov, čím vyjadril svoj postoj k sovietskej armáde. Samozrejme že sme si hneď o tretej ráno vyslúžili veľkú pozornosť od miestnych železničných policajtov. Nakoniec nás poslali na vlak keďže sme mali taký perfektný lístok. V Bratislave sme nastúpili na medzinárodný expres Bathory, ktorý smeroval do Trenčína. Súdruh maďarský sprievodca krútil hlavou nad našim cestovným lístkom, lebo zrejme nerozumel po česky. Vlak bol plný, miestenkový a celú cestu do Trenčína sme preležali na zemi v uličke. Ráno o šiestej sme šťastlivo dorazili domov. Väčšinou sa naše príbehy končievali happyendom a ani tento nebol výnimkou. Zhruba o 20 rokov neskôr sme dostali od tých istých organizátorov pozvanie na koncert , znovu do toho kulturáku ako satisfakciu za ten neuskutočnený koncert. Tentokrát sme cestovali dvomi autami. Zahrali sme tam pekný koncert v roku 2005 spolu s kapelami UMELÁ HMOTA a JANOTA 1935. Ale tých pív a „panákov“ bolo toľko isto ako pred 20 rokmi.
Flow na Pohode
https://m.youtube.com/watch?v=JBOB6uIO5k4
. . .
. .
..
.
. .
Pohoda….
.
. .
.
http://chvm.sk/prazsky-vyber/