Magická hospoda „U PINKASŮ“ nás s kapelou CHVM vždy priťahovala. Nikdy sme ju neobišli pri našich pražských tours. Veľakrát sme tam trávili kopu času v príjemnom prostredí so skvelým jedlom a pivom a kopou srandy. Často sme tam sedávali už okolo obeda, hneď ako otvorili. Do večerného koncertu bývalo ešte ďaleko. Krčma bývala v tom čase ešte poloprázdna. Pokojne sme si vychutnávali miestne špeciality, skvelých utopencov, tradičnú českú kuchyňu a k tomu fantastické pivo so šľahačkovou penou. Veľakrát sme tam strávili päť šesť hodín.Bola to aj príležitosť stretnúť sa tam s priateľmi žijúcimi v Prahe. Obsluha bola vždy príjemná, priateľská, na pivo sa vôbec nečakalo. Vždy keď sme mali chuť na ďalšie, tak hneď pristálo na stole. Nikomu nevadilo že sme boli aj trošku hluční. Nakoniec sme zaplatili účet, obvykle tri štyri tisícky českých a spokojní sme odchádzali na večerný koncert. Ale pri poslednej návšteve v roku 2013 sa všetko zmenilo. Sedeli sme tam s kapelou ako obvykle. Na obed všetci moravský vrabec alebo sviečková a k tomu kopa pív. Pán čašník každú chvíľku bol pri nás a stále nosil pivo. Keď sme pokladali na stôl dopitý krigeľ tak na stole hneď pristávalo ďalšie pivo. Prvých päť kúskov sa nám to ešte páčilo. Lenže šieste pivo sme už nevládali piť v takom šialenom tempe. A tak sme uháňajúcemu čašníkovi povedali že ďalšie pivo si dáme až o chvíľku, musíme si trošku vydýchnuť. Silne mi pripomínal čašníka z filmu „Kurva hoši gutentag“. Presne toho ktorého nakoniec Bohouš vyhodil zo zamestnania. Dali sme ďalšie pivo. Už sme boli naliali ako sudy, lebo to trvalo asi dve hodiny aj s obedom v tom pekelnom tempe. Pri ďalšom neúspešnom čašníkovom pokuse vnútiť nám ďalšie expresné pivo, nám povedal. „Pánové, tady není čekárna!!!“
Začal byť nepríjemný aj keď vedľa boli ešte prázdne stoly. Donútil nás zaplatiť a opustiť tú „čekárnu“. Tak sme zaplatili nejakých dva a pol tisíca českých a nechali sme mu tringelt päť korún slovenských, ktoré už aj tak zopár rokov boli neplatné. Našiel som ich zabudnuté v bunde. Aby si nás zapamätal. Pánovi čašníkovi bol vzácnejší Japonec pri vedľajšom stole, ktorý si dal malé pivo, ako banda zo Slovenska. Tak sme tú našu obľúbenú krčmu navždy opustili. Škoda…
…rastik v piatok vecer som studoval to co tam je…sorry misko k. ale bieda velka az prevelka…nic zaujmave ani putajuce…alebo rastik starneme a pohoda uz bude len pre deti…aby som neurazil.
V roku 2005 sme s kapelou CHVM nadviazali družbu s pražskými kapelami JANOTA 1935 a SDRUŽENÍ RODIČŮ A PŘÁTEL ROPY. Zahrali sme zopár spoločných koncertov všelikde po Čechách a hlavne v Prahe. V roku 2012 nám „Ropáci“ vybavili spoločný koncert na novom neznámom mieste. Ten klub sa volá u Rafa. V podstate je to ilegálny klub, súkromný priestor, ktorý pán domáci občasne prevádzkuje. Pred prvým koncertom som bol zvedavý, ako to v tom klube vyzerá, začal som surfovať na internete. No nenašiel som po ňom ani stopy. Klub sa nachádza v kľudnej štvrti na okraji Prahy, v tesnej blízkosti lesa. Boli sme veľmi zvedaví kam to vlastne ideme hrať. Podľa adresy sme sa dopravili na tvár miesta. To číslo domu vôbec nenasvedčovalo tomu, že sa za jeho bránou obrastenou popínavými ružami skrýva undergroundový klub. Na bráne visela ceduľa že pán príde o 19:00 a dovtedy máme ostať v kľude. Nechápavo sme všetci na seba pozerali, čo je toto vlastne za miesto a či vôbec to niekto nájde a či vôbec tam prídu nejakí ľudia. O 19:00 sa objavil pán domáci, vyšiel z domu za tou vysokou železnou bránou. Hneď ako som prekročil dvere do klubu, pochopil som prečo sa „Ropáci“ do tohoto klubu tak radi vracajú. Pán domáci ho staval svojpomocne. Klub sa nachádza v podzemí a preto je možné v ňom hrať aj do skorých ranných hodín, bez ohľadu na to , že sa nachádza v zastavanej oblasti s rodinnými domami. Všade dokola stoja staré velikánske vily. Ani jedna stena v klube nieje rovnaká. Ani rovná. Všetko je vybudované z liateho betónu tehly a starých storočných drevených trámov. Betón sa lial do šalungu z rôznych vlnitých plechov. V strope sú zaliate do betónu plechovky od sardiniek, ktoré zrejme pomocníci zjedli na „svačinu ‚ pri betónovaní. Všetko vyzerá postavené bez ladu a skladu. V klube sa nachádzajú netradičné záchody a aj bar vymurovaný zo starej tehly. Podlaha na zemi je hlinená, hrbatá. Z plafónu sliepňajú všelijaké druhy starých svietidiel. O teplo sa starajú krbové kachle a plápolajúci oheň dotvára domácku atmosféru. Všade je rozmiestnený starý ‚vetešnícky“ nábytok, šijacie stroje. Nenájdete tam dve rovnaké stoličky a dva rovnaké stoly. V bufete, alebo bare sa čapuje pivo do skla. Pani domáca má vždy pripravené vysmážané rezne a chlieb masťou a cibuľou. Alkohol všetkého druhu. Ceny vyslovene ľudové a nie pražské. Pódium je zvýšené o 15 centimetrov od zeme a klubový zvukár vie vykúzliť taký zvuk, že každá kapela tam znie ako CDčka. Tento klub si ma získal svojou atmosférou a kľudom. Hrať v ňom bol pre mňa najväčší undergroundový zážitok. Keď ste vo vnútri tak netušíte aký je vonku rok, či tam zúri komunizmus alebo kapitalizmus. Tam vo vnútri je pravý underground, ktorý prdí na to, že čo sa vonku deje. O deviatej večer sa klub zaplnil. Určite sa doň vojde aspoň 130 ľudí. Ľudia sa o koncerte dozvedajú ústnym podaním a z webových stránok Ropákov. Celý večer som mal sánku dole a bol som šťastný. Po koncerte sme vyliezli von a tam nás čakal iný svet. Dvadsať centimetrov nového snehu. Sadli sme do nášho mikrobusu. Bratranček Šagy nás o druhej ráno viezol 400 kilometrov po trojdňovej pražskej tour do Trenčína naspäť do reality. Zatiaľ sme sa k Rafovi vrátili len dvakrát, ale stále verím, že sa tam ešte raz stretneme.
Počas mojej éry vo folklórnom súbore Technik v rokoch 1982 až 1986 sme každoročne jazdili na zájazdy do tých zahnívajúcich kapitalistických zemi.
Po príchode do cieľa si nás miestni folklórni nadšenci rozdelili po dvojiciach a bývali sme s nimi v ich domovoch s ich rodinami. Niektorí sa mali lepšie, niektorí horšie. Pre niektorých prišiel mercedes a pre iných ošúchaný starý fiat. Vždy som býval s Ivkom z Trenčína, ktorý plynule hovoril piatimi svetovými jazykmi a taktiež ovládal aj esperanto, čiže v našej rodine neexistovala žiadna jazyková bariéra. V tom prehnitom kapitalizme, ako ho v našej socialistickej vlasti nazývali a prezentovali, nás čakala kopa, pre nás ešte vtedy neznámych technických zariadení a vymoženosti, ktoré sú v dnešnej dobe už aj u nás samozrejmosťou, ale vtedy sme ešte o nich vôbec netušili a čumeli sme na ne ako teľa na nové vráta. Ja som sa tam niekedy cítil ako Borat zo známej komédie, keď z rozvojovej krajiny pricestoval do USA a pil vodu z bidetu, pretože si myslel, že je to jazierko. Taktiež som na západe videl bidet vtedy po prvýkrát. Z domova sme poznali len jedinú vymoženosť takého bežného technického pokroku a tou boli sklenené dvere v Priore, ktoré sa automaticky otvárali na fotobunku. Už po prvej ceste tam, na záchodoch vedľa benzínovej pumpy sme si chceli v umývadle pustiť vodu. Na fotobunku už sme boli zvyknutí a mávali sme rukami pod batériou. Voda sa nepustila. Keď sa nám už dlho nedarilo, tak k nám pribehla stará hajzelbabka a ťukala si na čelo. Potom zaťukala po umývadle a tak sa tá voda pustila. Pravdou je, že sme potom klepkali vo svete po každom umývadle a nikdy viac v živote som také umývadlo už nevidel. V Nemecku u jednej rodiny sme sa stretli s takou zátkou vo vani, ktorá sa len zatlačila a mala otvárací mechanizmus niekde na okraji vane. Ten stačilo len potiahnuť a voda sa z vane vypustila. Teraz sú to bežné zátky, všade sa používajú. Pri sprchovaní som omylom stúpol na tú zátku vo vani a vaňa sa naplnila vodou. Hľadal som retiazku, aby som vytiahol ten štupeľ, tak sme boli predsa z domu zvyknutí. Zavolal som Ivka,nech spolu vyriešime tento problém. Po pol hodine sme objavili otvárací mechanizmus a boli sme na seba hrdí že nevyzeráme ako burani a vieme už aj sami vypustiť vodu z vane. Oveľa väčší trapas sme zažili v Belgicku. Labužil som si ráno na veľkej potrebe. Všetko bolo vykonané, na záchode patričná aróma. Hľadám splachovač, nejakú retiazku s rúčkou alebo nejaký gombík, ktorý treba stlačiť. Nič, stále nič. Nič som nenašiel. A tak som zase Ivka poprosil, že som bezmocný a nech ide zavolať domáceho, nech mi pomôže spláchnuť. A nech sa predtým poriadne nadýchne!!! Domáci s úsmevom prišiel, poriadne sa nadýchol a potiahol rúru, ktorá viedla od zásobníka vody, smerom dole. A vtedy sa „to“ spláchlo. Aké jednoduché. Teda rúru potiahnuť dole, to ma naozaj nenapadlo. Horšie bolo to, keď som po divokom večierku na tom záchode zaspal zamknutý zvnútra až do rána. Celá rodina aj s dvoma deťmi sa nemohla dostať na záchod, až kým som sa neprebudil. No nič,, aj to sa stáva.Ráno sa im to podarilo a vtedy bola na tom záchode poriadna tlačenica. Počas pobytu v inej nemeckej rodine sme boli doobeda s Ivkom doma. Celá rodina bola v práci a deti v škole. Už vtedy som si kupoval pankáčske platne a púšťal som si ich zo zvedavosti na ich predpotopnom gramofóne. Domáci sa ma poobede pýtal, že na čo sú mi platne a či my vôbec vieme čo je to gramofón. Ich asi tiež v škole učili že my z „východného bloku“ sme obyčajní burani a ešte stále žijeme v zemľjankách bez elektriny. Robil machra, hajzle mal doma na fotobunku, ale gramofón predpotopný. To sme veru malí už vtedy lepšie .
Až je to smutne.
Všetko najlepšie Molone. Dnes majú tie kurvy komunisticke zo Smeru pamätny deň. Nech ich všetkych do räna jebne. FJK.
Secko najlepšie k narodeninám Molon
Andrgraaa brnení
Aké udalosti?
…kuwa toľko udalostí dnes…(vyzerá to tak, že som narcis, že???)
https://sk.wikipedia.org/wiki/25._febru%C3%A1r
komix SUDOKA pridaný
Hurá
http://www.parabola.cz/tvp_popis.php?id=189&datum=22022017214000
Dnes na Ct art. Hudba Franka Zappu.
Dnes má 65 JJ BURNELL. Secko najlepšie…
nahodené ďalšie dve časti….kurwa už sme rýchlejší jak rýchle šípy…
Fajn
2 Komix nahodený
Hurá
kuwa lubos, akože táto fotka z 2012 nikde není fkomixe???
neny. Bude
……………….
neny. Bude
príp. táto
Johnymu ďakujeme že nám uploadoval všetky aktualizácie a stránka je opäť plne funkčná na súčasnú dobu…
ČEKÁRNA
Magická hospoda „U PINKASŮ“ nás s kapelou CHVM vždy priťahovala. Nikdy sme ju neobišli pri našich pražských tours. Veľakrát sme tam trávili kopu času v príjemnom prostredí so skvelým jedlom a pivom a kopou srandy. Často sme tam sedávali už okolo obeda, hneď ako otvorili. Do večerného koncertu bývalo ešte ďaleko. Krčma bývala v tom čase ešte poloprázdna. Pokojne sme si vychutnávali miestne špeciality, skvelých utopencov, tradičnú českú kuchyňu a k tomu fantastické pivo so šľahačkovou penou. Veľakrát sme tam strávili päť šesť hodín.Bola to aj príležitosť stretnúť sa tam s priateľmi žijúcimi v Prahe. Obsluha bola vždy príjemná, priateľská, na pivo sa vôbec nečakalo. Vždy keď sme mali chuť na ďalšie, tak hneď pristálo na stole. Nikomu nevadilo že sme boli aj trošku hluční. Nakoniec sme zaplatili účet, obvykle tri štyri tisícky českých a spokojní sme odchádzali na večerný koncert. Ale pri poslednej návšteve v roku 2013 sa všetko zmenilo. Sedeli sme tam s kapelou ako obvykle. Na obed všetci moravský vrabec alebo sviečková a k tomu kopa pív. Pán čašník každú chvíľku bol pri nás a stále nosil pivo. Keď sme pokladali na stôl dopitý krigeľ tak na stole hneď pristávalo ďalšie pivo. Prvých päť kúskov sa nám to ešte páčilo. Lenže šieste pivo sme už nevládali piť v takom šialenom tempe. A tak sme uháňajúcemu čašníkovi povedali že ďalšie pivo si dáme až o chvíľku, musíme si trošku vydýchnuť. Silne mi pripomínal čašníka z filmu „Kurva hoši gutentag“. Presne toho ktorého nakoniec Bohouš vyhodil zo zamestnania. Dali sme ďalšie pivo. Už sme boli naliali ako sudy, lebo to trvalo asi dve hodiny aj s obedom v tom pekelnom tempe. Pri ďalšom neúspešnom čašníkovom pokuse vnútiť nám ďalšie expresné pivo, nám povedal. „Pánové, tady není čekárna!!!“
Začal byť nepríjemný aj keď vedľa boli ešte prázdne stoly. Donútil nás zaplatiť a opustiť tú „čekárnu“. Tak sme zaplatili nejakých dva a pol tisíca českých a nechali sme mu tringelt päť korún slovenských, ktoré už aj tak zopár rokov boli neplatné. Našiel som ich zabudnuté v bunde. Aby si nás zapamätal. Pánovi čašníkovi bol vzácnejší Japonec pri vedľajšom stole, ktorý si dal malé pivo, ako banda zo Slovenska. Tak sme tú našu obľúbenú krčmu navždy opustili. Škoda…
R.a.stick
…tak už to opäť funguje..v gallery je nový odsek KOMIX…tak kukajte a bawte sa….vyrába Luboš chvm!!!
Ocuj, tie cervene cary cez xicht aj ked su akoze COOL mi vadia, nedame ich prec? Alebo aspon zelene? 🙂
To vyrába aplikácia. To je neviem dať preč. Závisí to od fotky. Ak vieš tak to správ
Lubko, to bolo k uvodnej titulnej fotke Molona, akurat som sa neodhlasil od jeho konta ked som to pisal 🙂
Johnny. Aha. Uz som pochopil, Sorry. som uz stary a senilny
Takže v galérii komix
Diky molon. Ešte príde ďalších 5 a pokračujeme
adamova vizitka v usa—(sold out-vypredané)..nechápem skutočne nechápem prečo miško k. nesiahne po takýchto retro hviezdach…
Napíš mu. To by bolo fajn o rok
Ahojte. Pozeral som si play list Colors of Ostrava. Nezrovatelny
playlist. Čo sa to deje ? Žeby už nič ine na pohode nebolo? Najväčší ťahak bude CHVM.
link na program
https://www.colours.cz/artists/music
…rastik v piatok vecer som studoval to co tam je…sorry misko k. ale bieda velka az prevelka…nic zaujmave ani putajuce…alebo rastik starneme a pohoda uz bude len pre deti…aby som neurazil.
Molon ten link je na Colors of Ostrava. Nepoznám nič len midnajt oil
Čo zaujímavé v Ostrave???
pohoda 1997 ,the hydrant
Nová vlna
KONCERTY U RAFA
V roku 2005 sme s kapelou CHVM nadviazali družbu s pražskými kapelami JANOTA 1935 a SDRUŽENÍ RODIČŮ A PŘÁTEL ROPY. Zahrali sme zopár spoločných koncertov všelikde po Čechách a hlavne v Prahe. V roku 2012 nám „Ropáci“ vybavili spoločný koncert na novom neznámom mieste. Ten klub sa volá u Rafa. V podstate je to ilegálny klub, súkromný priestor, ktorý pán domáci občasne prevádzkuje. Pred prvým koncertom som bol zvedavý, ako to v tom klube vyzerá, začal som surfovať na internete. No nenašiel som po ňom ani stopy. Klub sa nachádza v kľudnej štvrti na okraji Prahy, v tesnej blízkosti lesa. Boli sme veľmi zvedaví kam to vlastne ideme hrať. Podľa adresy sme sa dopravili na tvár miesta. To číslo domu vôbec nenasvedčovalo tomu, že sa za jeho bránou obrastenou popínavými ružami skrýva undergroundový klub. Na bráne visela ceduľa že pán príde o 19:00 a dovtedy máme ostať v kľude. Nechápavo sme všetci na seba pozerali, čo je toto vlastne za miesto a či vôbec to niekto nájde a či vôbec tam prídu nejakí ľudia. O 19:00 sa objavil pán domáci, vyšiel z domu za tou vysokou železnou bránou. Hneď ako som prekročil dvere do klubu, pochopil som prečo sa „Ropáci“ do tohoto klubu tak radi vracajú. Pán domáci ho staval svojpomocne. Klub sa nachádza v podzemí a preto je možné v ňom hrať aj do skorých ranných hodín, bez ohľadu na to , že sa nachádza v zastavanej oblasti s rodinnými domami. Všade dokola stoja staré velikánske vily. Ani jedna stena v klube nieje rovnaká. Ani rovná. Všetko je vybudované z liateho betónu tehly a starých storočných drevených trámov. Betón sa lial do šalungu z rôznych vlnitých plechov. V strope sú zaliate do betónu plechovky od sardiniek, ktoré zrejme pomocníci zjedli na „svačinu ‚ pri betónovaní. Všetko vyzerá postavené bez ladu a skladu. V klube sa nachádzajú netradičné záchody a aj bar vymurovaný zo starej tehly. Podlaha na zemi je hlinená, hrbatá. Z plafónu sliepňajú všelijaké druhy starých svietidiel. O teplo sa starajú krbové kachle a plápolajúci oheň dotvára domácku atmosféru. Všade je rozmiestnený starý ‚vetešnícky“ nábytok, šijacie stroje. Nenájdete tam dve rovnaké stoličky a dva rovnaké stoly. V bufete, alebo bare sa čapuje pivo do skla. Pani domáca má vždy pripravené vysmážané rezne a chlieb masťou a cibuľou. Alkohol všetkého druhu. Ceny vyslovene ľudové a nie pražské. Pódium je zvýšené o 15 centimetrov od zeme a klubový zvukár vie vykúzliť taký zvuk, že každá kapela tam znie ako CDčka. Tento klub si ma získal svojou atmosférou a kľudom. Hrať v ňom bol pre mňa najväčší undergroundový zážitok. Keď ste vo vnútri tak netušíte aký je vonku rok, či tam zúri komunizmus alebo kapitalizmus. Tam vo vnútri je pravý underground, ktorý prdí na to, že čo sa vonku deje. O deviatej večer sa klub zaplnil. Určite sa doň vojde aspoň 130 ľudí. Ľudia sa o koncerte dozvedajú ústnym podaním a z webových stránok Ropákov. Celý večer som mal sánku dole a bol som šťastný. Po koncerte sme vyliezli von a tam nás čakal iný svet. Dvadsať centimetrov nového snehu. Sadli sme do nášho mikrobusu. Bratranček Šagy nás o druhej ráno viezol 400 kilometrov po trojdňovej pražskej tour do Trenčína naspäť do reality. Zatiaľ sme sa k Rafovi vrátili len dvakrát, ale stále verím, že sa tam ešte raz stretneme.
Fotos
http://chvm.sk/koncert-praha-u-rafa-21-04-2012/
VYDRAPENÁ BUŽÍRKA PUNK SYSTEM
http://chvm.sk/karpatske-chrbaty/ nanovo nahodene mp3 dema kch z 1988
FOTOBUNKY A VŠELIAKÉ SPLACHOVAČE
Počas mojej éry vo folklórnom súbore Technik v rokoch 1982 až 1986 sme každoročne jazdili na zájazdy do tých zahnívajúcich kapitalistických zemi.
Po príchode do cieľa si nás miestni folklórni nadšenci rozdelili po dvojiciach a bývali sme s nimi v ich domovoch s ich rodinami. Niektorí sa mali lepšie, niektorí horšie. Pre niektorých prišiel mercedes a pre iných ošúchaný starý fiat. Vždy som býval s Ivkom z Trenčína, ktorý plynule hovoril piatimi svetovými jazykmi a taktiež ovládal aj esperanto, čiže v našej rodine neexistovala žiadna jazyková bariéra. V tom prehnitom kapitalizme, ako ho v našej socialistickej vlasti nazývali a prezentovali, nás čakala kopa, pre nás ešte vtedy neznámych technických zariadení a vymoženosti, ktoré sú v dnešnej dobe už aj u nás samozrejmosťou, ale vtedy sme ešte o nich vôbec netušili a čumeli sme na ne ako teľa na nové vráta. Ja som sa tam niekedy cítil ako Borat zo známej komédie, keď z rozvojovej krajiny pricestoval do USA a pil vodu z bidetu, pretože si myslel, že je to jazierko. Taktiež som na západe videl bidet vtedy po prvýkrát. Z domova sme poznali len jedinú vymoženosť takého bežného technického pokroku a tou boli sklenené dvere v Priore, ktoré sa automaticky otvárali na fotobunku. Už po prvej ceste tam, na záchodoch vedľa benzínovej pumpy sme si chceli v umývadle pustiť vodu. Na fotobunku už sme boli zvyknutí a mávali sme rukami pod batériou. Voda sa nepustila. Keď sa nám už dlho nedarilo, tak k nám pribehla stará hajzelbabka a ťukala si na čelo. Potom zaťukala po umývadle a tak sa tá voda pustila. Pravdou je, že sme potom klepkali vo svete po každom umývadle a nikdy viac v živote som také umývadlo už nevidel. V Nemecku u jednej rodiny sme sa stretli s takou zátkou vo vani, ktorá sa len zatlačila a mala otvárací mechanizmus niekde na okraji vane. Ten stačilo len potiahnuť a voda sa z vane vypustila. Teraz sú to bežné zátky, všade sa používajú. Pri sprchovaní som omylom stúpol na tú zátku vo vani a vaňa sa naplnila vodou. Hľadal som retiazku, aby som vytiahol ten štupeľ, tak sme boli predsa z domu zvyknutí. Zavolal som Ivka,nech spolu vyriešime tento problém. Po pol hodine sme objavili otvárací mechanizmus a boli sme na seba hrdí že nevyzeráme ako burani a vieme už aj sami vypustiť vodu z vane. Oveľa väčší trapas sme zažili v Belgicku. Labužil som si ráno na veľkej potrebe. Všetko bolo vykonané, na záchode patričná aróma. Hľadám splachovač, nejakú retiazku s rúčkou alebo nejaký gombík, ktorý treba stlačiť. Nič, stále nič. Nič som nenašiel. A tak som zase Ivka poprosil, že som bezmocný a nech ide zavolať domáceho, nech mi pomôže spláchnuť. A nech sa predtým poriadne nadýchne!!! Domáci s úsmevom prišiel, poriadne sa nadýchol a potiahol rúru, ktorá viedla od zásobníka vody, smerom dole. A vtedy sa „to“ spláchlo. Aké jednoduché. Teda rúru potiahnuť dole, to ma naozaj nenapadlo. Horšie bolo to, keď som po divokom večierku na tom záchode zaspal zamknutý zvnútra až do rána. Celá rodina aj s dvoma deťmi sa nemohla dostať na záchod, až kým som sa neprebudil. No nič,, aj to sa stáva.Ráno sa im to podarilo a vtedy bola na tom záchode poriadna tlačenica. Počas pobytu v inej nemeckej rodine sme boli doobeda s Ivkom doma. Celá rodina bola v práci a deti v škole. Už vtedy som si kupoval pankáčske platne a púšťal som si ich zo zvedavosti na ich predpotopnom gramofóne. Domáci sa ma poobede pýtal, že na čo sú mi platne a či my vôbec vieme čo je to gramofón. Ich asi tiež v škole učili že my z „východného bloku“ sme obyčajní burani a ešte stále žijeme v zemľjankách bez elektriny. Robil machra, hajzle mal doma na fotobunku, ale gramofón predpotopný. To sme veru malí už vtedy lepšie .
Bororo
…….
Zhoda
Ľahká muza
Molomnnn
Molon
…
.