Karpatské Chrbáty

Aura okolo Braňuška Jobusa  je tak silná a magická, že pomocou nej dokáže vykonávať kopu aktivít naraz. Myslím, že základnou podmienkou pre vznik týchto aktivít je kopa voľného času, ktorý aktívne trávi  počas nočných služieb v atómovej elektrárni, kde ich všetky vymýšľa a pripravuje. Myslím, že nikomu netreba špeciálne objasňovať, že táto kapela je z Vrbového a všetci, čo v nejh hrajú, sú poriadne čísla . S Karpatskými Chrbátmi  sa naše cesty už veľakrát  poprepletali. V nižšie uvedenom texte JULO FUJAK na drobno rozoberá históriu a tvorbu Karpatských chrbátov, takže ja sa mu do toho miešať nebudem, v postate s nim súhlasím. Nakoľko sme s chlapcami veľmi dobrí kamaráti, hlavne Romanko Klčo-bratranček je taký istý geodet ako my, tak Julo Fujak síce cíti u KCH vplyv všeliakých FERMÁT, Pražských výberov, atd…. Ja však dobre viem, že jedna z veľmi obľúbených kapiel Braňuška  aj Romana Klča je skupina KISS….Roman má doma hrdo vyložené skoro všetky CD čka KISSOV….aj metalových  IRON MAIDEN a podobné tvrďárny….
Kusík s Peťom Hrdinom si svoj hudobný chlebíček tvrdo odmakali na zábavách a tuším boli spolu hrať aj na nejakej zaoceánskej lodi, čiže vyhratí sú dokonale. Popri KCH Roman Klčo válí ešte vo folklóre  na kontrabas. Peťo Hrdina doprevádza ešte dychovú hudbu na bubny. Na ukážku Vám tu ponúkame prvé oficiálne demo KARPATSKÝCH CHRBÁTOV. Fukkavica ho šírila  asi v roku 1988. Volá sa: ČO JE ALE TÓ? TO JE ALE ČÓ? Dokonca ani Braňuško vôbec nemá túto kazetu, nakoľko v mladosti strašne veľa pil a dokonca nevie ani spísať históriu KCH, nakoľko z tých časov si nič nepamätá. Dnes to už nieje pravda a Braňuško už 5 rokov vôbec nepije a chrlí produkty svojich aktivít.  Takže v skratke ja len toľko…..

LUBOS CHVM

História KARPATSKÉ CHRBÁTY a Vrbovskí víťazi Počiatky rockovo alternatívnej, recesistickej skupiny KARPATSKÉ CHRBÁTY (KCH) treba hľadat už v roku 1982, keď štyria spolužiaci z Vrbového Braňo Jobus (spev), jeho brat Andrej (bicie), Roman Klčo (basgitara) a Miro Kusý (gitara) založili svoju prvú, podivnú školskú kapelku Harmasan, premenovanú vzápätí na VEGET. O necelé štyri roky neskôr na nátlak miestneho socialistického MKS (rozumej: Mestského kultúrneho strediska) boli nútení opäť zmeniť poznávaciu značku, a tak vznikli KCH. Nový názov nevyjadroval len pre chalanov príznačný regionálny patriotizmus (vrátane pozitívneho vzťahu k destilátu Karpatské horké), ale hlavne postoj „vylezte nám na (c)hrb(át)“. Ten sa premietal nielen do hudobného, ale aj do provokačne „uleteného“ pódiového prejavu. Pod vplyvom načúvania platní jazzrockovej Fermáty, skladieb blues-folkového Marsyasu a svetovej hardrockej scény si chalani už za čias Vegetu vyprofilovali spočiatku, hoci to znie neuveriteľne, nezávisle na Pražskom výbere prierazný štýl, výrazne pripomínajúci túto českú kultovú novovlnovú skupinu. Nápadná podobnosť sa týkala aj neodmysliteľných bláznivých kostýmov a teatrálnej, spontánne komediálnej „choreografie“. KCH sa „vďaka“ nim dostali, tak ako iné Československé alternatívne skupiny, do nejedného konfliktu s opatrníckymi usporiadateľmi vtedajších „stoličkových“ koncertov (na rozdiel od Českých kulturákov sa totiž na Slovensku – aby sa predišlo „vandalizmu“ čiže nechceným nepokojom – mohlo hrať, a to aj vo veľkých sálach len v stoličkách usadenému publiku…). Poznávacím znamením KCH okrem inštrumentálne prepracovanej rytmiky a bohatých rockových aranžmánov sa stal „hýkavý“ spev hlavného showmana Braňa Jobusa, ktorý v rozsahu niekoľkých oktáv spieval svoje bizarne groteskné texty vo vrbovskom nárečí, špeciálnom variante trnavského dialektu. Kapela si čoskoro získala ohlas nielen vo svojom regióne (napríklad na „putovnom“ festivale amatérskej tvorby Famat v Piešťanoch a okolí roku 1987, kedy sa koncertne prvý krát stretla s BLAS), ale aj v Čechách a na Morave. V tamojších kluboch KCH nasali neopakovateľnú atmosféru živej alternatívnej kultúry a prišli do priameho kontaktu s hudbou jej špičiek (Bittová & Fajt, Dunaj,  a i.). Roku 1988, keď sa črtali spoločné vystúpenia so spomínaným Pražským výberom, (sen sa splnil 18.11.2005 v Bratislave),musela skupina kvôli povinnej brannej službe prerušiť na dva roky svoju činnosť…

Po návrate z vojenčiny sa v KCH udiala personálna zmena na poste bubeníka – A. Jobusa vystriedal Peter Hrdina, čo znamenalo, že skupina neoprašovala len starší repertoár, ale vytvárala aj nové skladby. Tie v živelnom, divadelne „vyšinutom“ koncertnom prevedení zaujali aj saxofónistu a publicistu Mariána Jaslovského, vtedajšieho redaktora vydavateľstva Opus, ktorý im ponúkol nahrávanie prvej platne. K jej realizácii (čiže, ako KCH hovoria, „navrceniu“) došlo až začiatkom roka 1992, takže bola v istom zmysle retrospektívnym dokumentom prvej periódy KCH. Z celého albumu, ktorý ako celok štýlovo príliš nevybočuje z „pražsko-výberovskej“ zameniteľnosti, trčia hlavne Krsný tato (dobový „hit“ ešte z obdobia Vegetu), kontroverzné Mačičky a najmä duchaplné pesničky Som spuchnutá spuchlina, Nemóžem hovorit s „budovateľskou“ dychovkou v úvodne alebo záverečná funebrácka Už ma obkľúčili… so slovami a melódiou z jednotného katolíckeho spevníka. Na platni ako doèasne stály èlen KCH hral aj Štefan Slabý (trúbka, gong, vokál), pričom medzi hostami sa okrem Jaslovského a Martina Hanzela (syntetizátory) objavili aj niektorí členovia spriazneného BLAS.

Na svoj druhý titul museli KCH čakať do roku 1996, ked si vo vlastnom náklade vydali CD označované číslom 2. Oproti zvukovo plochému debutu je síce nahrané vo výrazne lepšej kvalite, avšak nebyť Jobusovho vkladu, pôsobilo by takmer nealternatívne a hardrockovo konvenčne. Svetlé výnimky tvoria vidiecky štylizovaný, dodnes populárny Omascený chleba, „demikátovský“ Kolobeh a najmä skvostne vystavaná skladba Na cinteri už mám fleka.

Trvalý nezáujem zo strany masmédii a väčších vydavateľstiev o zemitý alternatívne rockový „folklór“ KCH neznamenal, ako tomu v mnohých prípadoch býva, ich rozchod. Naopak, popri neustálom koncertovaní v kluboch a na festivaloch vychádza roku 1999 v trnavskom nezávislom labeli Monti records tretí album KCH, ktorým akoby skupina nabrala druhý dych. Po rokoch nezávideniahodnej „rehole“ v slovenskom, voèi alternatíve neprajnom prostredí odviedli ako B. Jobus tak i nekompromisný gitarista M. Kusý, výborný „basák“ R. Klčo, a ťahúň bicích P. Hrdina na tomto CD poctivú, vrbovským humorom odľahčenú prácu. Aj keď nie všetko sa na ňom vydarilo, po každej stránke bezchybné piesne Zjedol som hadovi pleco, Skočil som na mínu, Na drevo, Vrany či Lasica Margita v „naháňačkovom“ aranžmáne hosťujúceho Miša Kaščáka boli dôkazom stúpajúcej krivky kvality KCH (pre úplnosť treba uviesť meno priateľsky „benevolentného“ producenta, ktorým bol Whisky z punkovej Slobodnej Európy). O Jobusove spevácke služby prejavila v tom ččase novozniknutá Kaščákova skupina Neuropa, v ktorej hosťoval na prvom CD i na jej koncertnom turné v Rusku a vo Francúzsku.

Kým spoločnou slabinou všetkých troch titulov KCH bola istá nevyrovnanosť, o štvrtom, zatiaľ poslednom albume z roku 2003 sa to už na radosť všetkých fanúšikov povedať nedá. Jednoducho na ňom nenájdete slabé miesto. Popri brilantných „odpaľovačkách“ typu Takto sa žije v našom pásme, Tiahli víly po dne (v ktorých sa v duetách so suverénnym Jobusom blysla aj Dorota Nvotová), Keď som pásol madrace alebo Had nemá vlasy (opäť s Kaščákom a džavotavým zborom Jobusových detí) znejú v kontraste pohrebne temná Kde bolo tam bolo či prekvapujúco počítačová miniatúra Kráľ Ik. Zvuk KCH sa obohatil o klávesy M. Valáška a najmä „ostrú“ dychovú sekciu: R. Bielik, M. Bielik, Š. Slabý (všetci trúbky), B. Galbavý, (trombón), R. Kubica, a. h. (saxofón ex-BLAS) a koncertne i P. Kohout (saxofonista CHVM, BLAS a Neuropy). Celkovému vyzneniu platne, ktorú rámujú dva absurdne milé dychovkové popevky, určite prospela hudobná produkcia ostrieľaného basgitaristu Mareka Minárika (ex-Ash Band, ex-Lucie, Neuropa, Kollerband). Myslím, že v porovnaní s komerčne úspešnejším druhým titulom „nástupníckej“ kapely Chiki liki tu-a, ktorá, obrazne povedané, stojí na pleciach KCH a BLAS, predstavuje posledné CD Chrbátov to najkvalitnejšie, čo slovenská scéna „nevážnej“ hudby v súčasnosti ponúka.

Julo Fujak

Text vznikol v rámci úlohy výskumu a vývoja „Civilizačno-kultúrne procesy v transformujúcej sa slovenskej spoločnosti“ prierezového štátneho programu výskumu a vývoja „Účasti spoločenských vied na rozvoji spoločnosti“.

PS: Julo Fujak sa dostal len po CD4, nakoľko text písal v tejto dobe. Keď chcete vedieť, ako to s KCH dopadlo, koľko toho ešte vydali , ako a kde hrajú, aké knihy napísal Braňuško, tak si kliknite na stránky www.chrbaty.sk