Aby sa široká divácka a hlavne poslucháčska obec zoznámila s našou kapelou a hlavne aby si zapamätali názov Chór vážskych muzikantov, rozhodli sme sa vyrábať „odznaky“. Bol to akýsi predchodca dnešnej „placky“, na ktorom je vyobrazené logo kapely a nejaký veselý obrázok. Ak sa dobre pamätám, tak Rašťov otec vtedy pracoval v Makyte Púchov a jedného dňa doniesol domov vyradené staré gombíky, ktoré nemali dierky, ale zo spodnej strany mali také uško, cez ktoré sa prišívali na kabáty.Mal ich strašne veľa, plné igelitove tašky. Gombíky mali priemer asi 3-4 centimetre. Boli rôznofarebné. Povystrihovali sme z časopisov rôzne písmenká CHVM a lepili na tieto „odznaky“. Keď sa nám chcelo, tak nakoniec dostali povrchovú úpravu lakovaním. Ďalšia technológia spočívala v tom , že sme „odznaky“ nastriekali matnou farbou a na ne sa dalo Rotringovým tušovým pierkomkrásne písať a kresliť. Nikdy sme nemali dva úplne rovnaké „odznaky“, každý bol originál. Takýto „odznak „ sa nakoniec pripevnil na kabát alebo bundu pomocou zicherky, alebo sa jednoducho prišil ako gombík. Týchto sme vyrobili myslím zopár tisíc.Na koncertoch sa rozdávali. Určite by starí fanúškovia doma vo svojich šuflíkoch so starožitnosťami našli pár kúskov týchto „odznakov
Aby sa široká divácka a hlavne poslucháčska obec zoznámila s našou kapelou a hlavne aby si zapamätali názov Chór vážskych muzikantov, rozhodli sme sa vyrábať „odznaky“. Bol to akýsi predchodca dnešnej „placky“, na ktorom je vyobrazené logo kapely a nejaký veselý obrázok. Ak sa dobre pamätám, tak Rašťov otec vtedy pracoval v Makyte Púchov a jedného dňa doniesol domov vyradené staré gombíky, ktoré nemali dierky, ale zo spodnej strany mali také uško, cez ktoré sa prišívali na kabáty.Mal ich strašne veľa, plné igelitove tašky. Gombíky mali priemer asi 3-4 centimetre. Boli rôznofarebné. Povystrihovali sme z časopisov rôzne písmenká CHVM a lepili na tieto „odznaky“. Keď sa nám chcelo, tak nakoniec dostali povrchovú úpravu lakovaním. Ďalšia technológia spočívala v tom , že sme „odznaky“ nastriekali matnou farbou a na ne sa dalo Rotringovým tušovým pierkomkrásne písať a kresliť. Nikdy sme nemali dva úplne rovnaké „odznaky“, každý bol originál. Takýto „odznak „ sa nakoniec pripevnil na kabát alebo bundu pomocou zicherky, alebo sa jednoducho prišil ako gombík. Týchto sme vyrobili myslím zopár tisíc.Na koncertoch sa rozdávali. Určite by starí fanúškovia doma vo svojich šuflíkoch so starožitnosťami našli pár kúskov týchto „odznakov
moc hezky